Médium

Noc piata

Musela vybehnúť von. Nedokázala všetky tie informácie vstrebať aj keď ešte toho nevedela veľa a zostávalo mnoho nezodpovedaných otázok. Ani si nechcela pomyslieť na to, že akým spôsobom prišiel o život jej dedko. Vedela, že zomrel, keď oslavovala tretie narodeniny. Boli to jej najsmutnejšie aj najuplakanejšie narodeniny. Ani ich vlastne neoslavovali a ani si na ne moc nepamätá. Iba z rozprávania čo-to pochytila. Babka zomrela o pol roka neskôr. Bol to smutný rok.

Zahla na poľnú cestičku, ktorá sa tiahla do lesa, ale potom si to rozmyslela a radšej sa vrátila domov. Zavrela sa do svojej izby a zostala v nej až do večera. Zašla sa iba osprchovať a mohla ísť spať. Pripraviť sa na nový deň v škole. Rozhodla sa, že dievčatku nepomôže a ducha, ktorý ju chce zabiť bude ignorovať. Možno sa to tým vyrieši a dajú jej pokoj, ale nevedela, že duchovia sú nástojčiví a nenechajú nás len tak bez povšimnutia si ich. Túžia po popularite, chcení, ale hlavne po pomste za svoj život.

Andrea spala, keď sa zobudila na studený dotyk na členku, a ako ju niečo začalo sťahovať z postele nadol. Snažila sa zachytiť plachty, ale sťahovala ju spolu so sebou, keď sa poza seba pozrela, tak nikoho nevidela, ale pres to ju niečo ťahalo z posteli. Začala kričať. Bála sa. Nechcela aby ju to vzalo kto vie kam a zabilo. Toto sa nedalo ignorovať. Toto už presahovalo všetky medze. Všimla si ako sa aj jej nočná lampa začala nad jej posteľou nadnášať. Potom sa rozbehla a narazila do steny, kde sa rozbila a kusy skla popadali na jej posteľ. Andreu to razom hodilo celú o zem. Nikto však do jej izby neprišiel. Izba sa jej pred očami hýbala. Skoro všetky predmety levitovali. Bolo to príšerné, ale hlavne dych berúze. V tom jej ešte začal vyzváňať telefón. Bála sa pohnúť z miesta, a tak sedela namieste a čakala. Vyzváňanie však neprestávalo. Netušila, že až tak dlho vydrží telefón zvoniť.

Po dlhšej chvíli si uvedomila, že je na to naozaj sama a tak sa pohla k mobilu a zodvihla ho.

„Zostáva ti ešte celých osem nocí Dievočka," zachechtal sa strašidelný hlas.

„Nechajte ma!" zakričala do telefónu, ktorý už bol dávno hluchý. Dokonca, keď si pozrela históriu hovorov, tak sa tam žiaden neznámy neukazoval. Dokonca ani zo včerajška. Ba ani sms-ky. Krútila hlavou. Čo sú tí duchovia vlastne zač? Kládla si otázku, ale odpoveď nedochádzala. Zato tie otázky sa valili v plnej paráde.

Predmety prestali levitovať. Andrea si vysadla na posteľ a pozhadzovala z nej všetky črepiny z lampy. Keď jej pohľad zablúdil k oknu, za ktorým stál muž bez tváre. Nemohla tomu uveriť. Vari je Slenderman skutočný? Videla ako zodvihol ruku, v ktorej zvieral rukoväť noža. Andrea vystrašene otvorila ústa, ale vtedy sa jej priamo pred očami rozplynul. Určite sa jej to iba zdalo. Nič iné si nechcela pripustiť. Slednerman predsa neexistuje a tobôž nie s nožom v ruke. Odrazu však stál nad jej posteľou so zodvihnutou rukou a nožíkom, z ktorého kvapkala krv na obliečku Andreyného paplóna.

Andrea začala cúvať, zošuchla sa z postele, zaspätkovala a vyrazila z izby von. Bežala po chodbe a potom nadol schodmi. Slederman sa pohyboval pomalšie, ale bol jej v pätách. Odomkla a vybehla do chladnej noci. Utekala dole ulicou, pričom sa nezabudla, každú sekundu otáčať a presviedčať sa či jej stále muž bez tváre za ňou. V tom narazila do niečoho mäkkého čo ju zadržalo.

„Dievčatá ti padajú priamo do náruče," začula známy hlas chalana. „Kiež by boli pekné a nepremávali sa po nociach v pyžame," začula smiech. Odtiahla sa a pred sebou zbadala Lukášovu tvár.

„Andrea," kyslo sa zaksichtil.

„Slenderman," vyriekla a otočila sa, aby zistila či je ešte stále za ňou. Avšak nikto tam už nebol.

„Nie, ja som Lukáš," opravil ju.

„Šibe jej?" ozval sa druhý Lukášov kamarát. „Tá musela pozerať dobrý horor," začali sa rehotať.