Suspensive (Sk- Zayn Malik)

I must go on, even if it hurts

Ráno som sa zobudila v posteli.No, buď som sa teleportovala,alebo ma sem preniesla mama.Pravdepodobnejšie je to druhé.Odhrnula som prikrývku a vstala.Ledva som niečo videla.Znova bol v Londýne typický upršaný deň.Obloha bola zatiahnutá a to svetlo,čo sa predralo cez mraky stačilo tak jedine na to,aby som nezakopávala o veci.Vlastne som videla iba obrysy.Pretrela som si oči a podišla k oknu.Znova som sa posadila na parapetu a hľadela do blba.Keby si tu tak mohol byť...Bola by som veselešia...Šťastnejšia...Plná života...A nie smutná a prázdna...Myšlienky na neho ma znova rozplakali ,,Cath!Musíš ísť ďalej, aj keď to bolí!" povzbudzovala som sa.Chrbtom ruky som si zotrela slzy.Áno.Presne to by som mala urobiť.Ísť ďalej.Ibaže...ja neviem,či to dokážem.Po tom všetkom,čo sme spolu zažili... ,,Cath?Si hore?" zaklopal mi niekto na dvere.Podľa hlasu usudzujem,že to je teta Am. ,,Áno." Pomaly otvorila dvere,vošla dnu a zatvorila ich za sebou.Keby som sa na ňu nepozerala,ani by som to nevedela.Dvere ani nevrzli.Teta podišla ku mne a posadila sa oproti mne ,,Leen povedz mi, čo ťa trápi...Dobre vieš,že spoznám kedy klameš,takže chcem počuť pravdu...Neboj,mame nič nepoviem..."Am mala pravdu.Potrebovala som sa s niekým porozprávať.Dusiť to v sebe .... to nie je dobrý nápad...Vzdychla som si a začala ,,Vieš...Slubuješ,že nič nepovieš??" ,,Čestné pionierske."žmurkla na mňa. ,,Vieš ono to nie je tak celkom o tom,že ma šikanujú.Ide o to....Mala som mizerný život.Všetko bolo na houby.Nikto si ma nevšímal,akoby som ani neexistovala.Nikto sa so mnou nerozprával.Všetci ma ignorovali.Ale všetko sa zmenilo,keď som išla na výšku a stretla jeho..Bolo to...akoby som bola vo svojom vysnívanom svete.Bol milý,pozorný,láskavý..proste dokonalý.A miloval ma.Miloval ma tak,ako nikto iný.Dával mi všetko...a keď som ho teraz stratila, neostalo mi nič.Ja sa cítim taká prázdna Am..Akoby som bola iba prázdny obal...Kvet,čo čaká dážď, ale neprší.Ako chudobný človek, čo nemá nič.Ako chorí,čo čakajú na zázrak...Neviem ako inak to mám popísať.Jednoducho...Am ja bez neho ani nechcem žiť."po lícach mi stekali slzy.Boli to pre mňa muky...Ale svoje rozprávanie som dokončila.Som na seba hrdá.... ,,Poď ku mne.."privinula si ma k sebe. ,,Zlatko, viem ako sa teraz cítiš.Aj ja som si tým kedysi prešla...Ale teraz ti nepomôže nič.Musíš sa pokúsiť zabudnúť..." ,,A čo... čo ak nechcem??" skočila som jej do reči.Pohladila ma po vlasoch. ,,Leen...len niektorí ľudia sú určení na to,aby zostali s nami...Niektorí zostanú a niektorí odídu.Mnohých stratíme.Ale ak sú nám súdení naše cesty sa znova pretnú.Nejde o to kedy, ale že sa ešte stretneme.Môžeš v to dúfať.Ale to je akoby si čakala na padajúcu hviezdu.Raz padne... ale asi raz za tisíc rokov ak nie viac...Preto ti radím zabudni,pokiaľ sa teda nechceš trápiť do konca života.Si mladá.Choď von,spoznaj nových ludí.Nájdi si iného dobrého chlapca a choď ďalej.A raz, keď si na toto spomenieš,si spomenieš aj na tetu Am ako dobre ti poradila." pobozkala ma na temeno hlavy. ,,Bolí to??" ,,Čo??" ,,Zabudnúť." Vzdychla si. ,,Áno..zo začiatku určite..Ale časom je to lepšie....A poď už na raňajky." vstali sme. ,,Vďaka Am...vážim si to." ,,Aj ja,že si mi to povedala." Spolu sme zišli dolu do kuchyne.Mama už začala bez nás.Sadla som si za stôl a pomaly jedla raňajky.Keď som dojedla chcela som ísť spraviť riady. ,,Nechaj, urobím to ja.." ozvala sa mama.Tak fajn.A čo teraz? Spomenula som si na to čo povedala Am.Spoznaj nových ľudí...Rozhodla som sa teda,že pôjdem očeknúť okolie.Obula som si conversy, navliekla bledomodré džíny a sivý sveter cez ktorý som si prehodila bundu a vyrazila von....

Rozhodla som sa,že vás budem trošku vydierať xD Áno,som zlá.Ale inak vás k tomu asi nedonútim..Takže pokiaľ si tu nenájdem pod poslednou časťou aspoň 5 komentárov čo a ako tak sa rozlúčte s ďalšou časťou.Jednak vôbec neviem čo sa vám páči a čoho chcete viac a jednak čoho sa vàm nepáči.Takže len toľko.Viem viem som hnusná...Aj ja vás ľubkám :*

PS: Je mi strašne ľúto,že vás do toho musím nútiť...