Suspensive (Sk- Zayn Malik)

Ally?

Strhla som sa.Zvuk ťažkých kovových dverí sa ozval znova.Vŕzgajúc sa pomaličky otvárali.Uprela som na ňe zrak.Čakala som najhoršie.Možno prišiel John,aby ma šiel znova zbičovať....Alebo Sarah,ktorá sa prišla vysmievať...Možno mi napľuje do ksichtu...Áno,aj takéto myšlienky mi krúžili v hlave.Nakoniec moje dohady neboli správne.Dnu neistým krokom vošla žena.Kovové dvere sa za ňou s rachotom zaplesli.Pripomínala mi slúžky so starodávnych filmov.Na hlave mala biele čepiec olemovaný čipkami.Iba tmavohnedý prameň,čo si nervózne zastrkovala za ucho prezrádzal farbu jej vlasov.Bledozelené oči sa na mňa s ľútosťou pozerali.Prikročila bližšie.Jednoduché čierne šaty s dlhým rukávom za ňou viali.Napravila si bielu zásterku lemovanú čipkami rovnako ako čepiec.Až vtedy si moje unavené oči všimli,že v ruke drží kapsu. ,,Kto ste?"spýtala som sa unavene. ,,Som Rosetta...prišla som ťa ošetriť.A smiem vedieť tvoje meno?"usmiala sa.Nedávalo mi to zmysel.Prečo by ma najskôr týrala a potom nechala ošietriť?? ,,Cathleen."šepla som. ,,Pekné meno.Aj moja kamarátka sa tak volala."posmutnela. ,,Už nežije?" ,,Zabili ju."snažila sa skrývať emócie.No nešlo jej to. ,,Prečo?" ,,Spravila niečo,čo nemala." ,,Tak ako ja..."šepla som skôr pre seba ako pre ňu.Sledovala som ako sa jej ruky ponárajú do tašky a zase vynàrajú.Nechápala som ako môže v tejto tme niečo vidieť.Rozkladala veci pekne vedľa seba. ,,Ako ty?"spýtala sa a ani sa na mňa nepozrela. ,,Áno...no neľutujem to." ,,Čo také si spravila?" ,,Zamilovala som sa...." ,,Ach,láska...Tiež som sa raz zamilovala...No zlomil mi srdce.Láska je zákerná a podlá.Podkopne ti nohy,ale zdvihnúť sa musíš sám....Dobre ti radím...nenechaj sa oblbnúť." ,,On je iný..."namietala som. ,,Pche..to vravia všetci."Opatrne ma odlepila od steny a chrbàtom otočila k sebe. ,,Môžem?"ukàzala na tričko.Prikývla som,a tak mi ho vyzliekla. ,,Nevravela by si to,keby si ho videla."stále som ho bránila. ,,Možno..." Zasyčala som. ,,Prepàč."ospravedlňujúco mykla plecami,no ďalej mi čistila rany akousi vodičkou. ,,Takže....čo tu vlastne robíš?"spýtala som sa pre zmenu ja. ,,Pracujem tu.Ako doktorka,ošetrovateľka ...nazvi si to ako chceš.Nikdy som sa nepýtala,čo tu s mojimi zverencami robia.Vieš dobre tu platia a....aj tak by som nemala kam ísť.." ,,Nemáš rodinu?"zahryzla som si do jazyka,aby som znova nesykla. ,,Mala som...Brata,otca,mamu,tety...všetkých..To bolo predtým než....."potriasla hlavou,akoby sa chcela tej myšlienky zbaviť.Radšej som to nechala tak.Ticho som trpela až pokiaľ mi neobviazala rany. ,,Tak..to by sme mali."spokojne sa usmiala. ,,Vďaka Rosetta." ,,Je to moja práca."s úsmevom ukladala veci späť do tašky. ,,Máš ju rada?" ,,Koho?"pozrela na mňa. ,,Svoju prácu." Sadla si vedľa mňa a tašku položila vedľa seba. ,,Milujem ju...Je to pre mňa niečo...zázračné.Pomáhať tým,ktorí si sami pomôcť nedokážu.Vidieť ako sa po mojej dobre odvedenej práci zotavujú,hoci tu nie nadlho.Je to super pocit vedieť,že toho dotyčného si aspoň trochu zbavila bolesti."rozprávala to s takým nadšením,takou láskou,že som sa musela usmiať,hoci som sa ocitla v takejto situácií.Chvíľku bolo ticho.Sústredila som sa na stúpanie a klesanie môjho hrudníka. ,,Chýba ti?" ,,Ani si nevieš predstaviť ako.Cítim sa ako kvet bez vody.Auto bez benzínu.Motýľ bez krídel.Ceruzka bez tuhy.Prázdna.Smutná.Pomaly odumierajúca.Som iba prázdna schrànka.Keby zafúkal vietor,odvial by iba prach.Prach čierny od smútku a vlhký od sĺz...."sklonila som hlavu.Jej ruka spočinula na mojom pleci. ,,Nikdy som ešte nikoho nepočula takto hovoriť.Bolo to také precítené...Musíš ho veľmi milovať..." ,,Nekonečne."smutne som si vzdychla.Videla ako ma to ničí,tak radšej zmenila tému,za čo som jej bola nesmierne vďačná. ,,Niečo píšeš?Máš takú poetickú dušu."usmiala sa.Moje kútiky sa zodvihli do nemotorného úsmevu. ,,Písavala som si texty pesničiek,ktoré som si potom hrávala."Ach staré dobré časy. ,,Vieš hrať na nejakom nástroji?"nadšene zatlieskala. ,,Na gitare." ,,To je super...Ja som vždy chcela vedieť hrať na klavíri..." ,,On to vie..Možno,ak to prežijem,ťa to naučí."Úsmev jej zmizol s pier.Akoby zistila,že všetko,čo povie sa úzko dotýka aj jeho. ,,Napadá ťa teraz niečo?"prerušila ticho.Oprela som sa o stenu a zatvorila oči.Tápala som v hlbinách mojej mysľe.Slovà sa doslova samé začali rinúť z mojich úst....