Klaunov svet ✓

16

JULIE

Stála som pri hlavnej pokladni a obzerala sa po okolí. Cirkus bol na prvý pohľad pokojný, len občas som zahliadla niektorého z cirkusantov prechádzajúc pomedzi maringotky. Prestúpila som z nohy na nohu a zapravila si vlasy za ucho.
"Jahodová Julie," ozvalo sa a ja som zdvihla pohľad tým smerom. Kráčal ku mne so širokým úsmevom na tvári.
"Klaun bez mena," odzdravila som, keď prišiel bližšie.
"Som Alex," zasmial sa.
"To neznie ako meno pre klauna," poznamenala som.
"Nie? A aké meno je pre klauna vhodné? Bimbo?" zazubil sa, oprúc sa o nízku bránku, ktorá nás delila.
"Nie, Bimbo nie.. možno Jumbo."
"Poznačím si," uškrnul sa a krátko si ma premeral, "Čo ťa k nám privádza o tejto nekresťanskej hodine?"
"Bola som odprevadiť brata do škôlky a napadlo mi, že sa zastavím. Vrátiť to tričko, vieš," riekla som a vystrela k nemu ruku, v ktorej som tričko celý čas držala.
"To si nemusela," usmial sa, no zobral si ho. Na chvíľu sme sa obaja odmlčali.
"Ideš teraz do školy?" nadhodil.
"Kdeže, nedávno som úspešne zmaturovala, takže mám teraz voľno. Idem sa domov nudiť," zasmiala som sa a on sa vystrel.
"A nechcela by si.. teda," začal opatrne, "musím ísť nakŕmiť neskrotné kopytníky, kým neprevalia ohradu a nepokúsia sa ovládnuť mesto. Nechceš mi pomôcť? Je to lepšie, ako sa doma nudiť, aj keď jeden poník rád hryzie do zadku," nervózne sa zasmial, čakajúc na moju odpoveď. Zaváhala som, aj keď niečo na jeho úsmeve ma nabádalo súhlasiť.
"Nebude to niekomu prekážať?" spýtala som sa.
"O to sa neboj, som predsa klaun, prakticky najdôležitejšia osoba tohto cirkusu. Hneď po všetkých ostatných," mávol rukou a ja som sa zasmiala.*
"V tom prípade ti rada budem kryť chrbát pred poníkom,"
"Tak fajn," tvár sa mu rozžiarila, "ráčte vstúpiť," otvoril bráničku a širokým gestom ma uvítal v cirkuse. Slabo som sa uklonila a prešla okolo neho.

ALEX

"Tu máš," podal som jej vedro s ovocím a zeleninou, "ja zatiaľ doplním seno. Môžeš im to len vysypať, ak sa bojíš o prsty, ale v tom prípade to všetko zožerie Pegas," ukázal som na jediného čierneho koňa v ohrade, ktorý nás lačne pozoroval.
"Jazdila som, zvládnem to," poznamenala, keď som vzal do ruky vidly a vystrela ruku s jablkom k najbližšiemu z koní, zatiaľ čo sa jej Pegas márne pokúšal dostať hlavou do vedra. Na chvíľu som jej prestal venovať pozornosť. Doplnil som seno, vymenil vodu v žľabe a urobil všetko, čo bolo treba. Ona zatiaľ ticho kŕmila kone a ťavy. Podchvíľou som na ňu ukradomky pozrel.
"Čo?" zasmiala sa, keď zachytila môj zasnený pohľad.
"Ten tvoj úsmev.." vyhŕkol som bezmyšlienkovite a obaja sme sa začervenali, aj keď sa neprestala usmievať od ucha k uchu.
"To je ten agresor?" zahovorila to, ukazujúc na jedného z poníkov.
"Áno, ako si uhádla? Už sa o niečo pokúsil?"
"Nie, ale má to v očiach," poznamenala, dávajúc mu kus mrkvy. Odpratal som fúrik za ohradu a pridal sa k nej, obzerajúc si poníka.
"Máš pravdu, keď sa mu do nich lepšie zadívaš, vidíš tú túžbu po krvi," poznamenal som a ona sa nahlas zasmiala.
"Tak som to nemyslela," povedala a podala Pegasovi posledné jablko, "Ja v nich vidím skôr šibalstvo. Ako sa volá?" spýtala sa, pohladiac ho.
"Nebudeš mi to veriť," odvetil som a ona ku mne zdvihla pohľad.
"Skús."
"Hannibal." riekol som.