Klaunov svet ✓

5

JULIE

Premýšľali ste niekedy nad tým, aký dokáže byť život nespravodlivý? Ako sa z najkrajších dní vo vašom živote môže zo sekundy na sekundu stať peklo a v momente, keď ste najšťastnejší, o všetko len tak prídete? Povedzte mi prečo je to tak.

Vždy som sa považovala za realistu, no pravdou bolo, že som do špiku kostí optimista. Mala som skvelú mamu, úžasného mladšieho brata, pred sebou vidinu dobrej budúcnosti a priateľa, ktorý sa kvôli mne rozhodol vzdať všetkého, čo poznal. A všetko bolo dokonalé. Aspoň na chvíľu.

Posledný týždeň pobytu cirkusu v našom meste sa blížil ku koncu. Posledný týždeň Alexovho starého života. Boli to ťažké chvíle pre nás oboch. Snažila som sa mu pomôcť, ako som len vedela. Spoločne sme rozoslali životopisy, obvolali inzeráty na byty a plánovali. Videla som na ňom, že je nervózny z toho, ako rýchlo sa veci vyvíjajú. Kváril ma pocit zodpovednosti za jeho nový život.

Naozaj sa všetko dialo prirýchlo.
V jednu sekundu som zo seba nahnevaná na celý svet žmýkala jahodovú žbrndu za pár centov, a zrazu som pomáhala vyberať byt, do ktorého sa možno raz nasťahujem aj ja. Boli to náročné dni plné neistoty. Ak som z toho všetkého bola ja takto mimo, aké ťažké to muselo byť pre Alexa?
Nechcel okoliu ukázať, že niečo nezvláda, len sa usmieval od ucha k uchu a stále ma ubezpečoval, že je všetko v poriadku. Chcela som mu veriť, dovoliť mu presvedčiť ma a nechať sa strhnúť eufóriou z niečoho nového, lenže taká som ja nikdy nebola.
"Prežívaš to viac, ako ja," šepol mi do ucha a pobozkal ma na spánok. Usmiala som sa a štuchla ho pod rebrá.
"Niekto musí," odvetila som. Stáli sme v šapitó a čakali, kým aj poslední ľudia odídu. Práve skončilo jeho posledné vystúpenie.

Dnešný deň bol naozaj neskutočne dlhý. Namiesto toho, aby sa všetci od rána pripravovali, v hlavnom stane sa rozložilo niekoľko stolov s občerstvením a všetci sme sa zišli na Alexovu rozlúčkovú 'párty'. Spoznala som aj zvyšok zamestnancov cirkusu, dokonca ma samotný principál so ženou ponúkali obloženými chlebíčkami. Nebola som však vo svojej koži. Niečo mi našepkávalo, že sa na mňa Alexova cirkusová rodina pozerá ako na zlodeja. Napriek tomu, že sa ku mne všetc správali milo a v stane vládla uvoľnená, priateľská atmosféra, moja paranoja mi bránila vychutnať si ju naplno. Napokon som bola rada, keď sa všetka tá paráda skončila a ľudia sa vrátili k svojim povinnostiam. Kým ostatní šli kŕmiť zvieratá, čistiť klietky, predávať vstupenky a cukrovú vatu, ja som pomohla Alexovi pobaliť tých jeho  pár drobností.

"Kam sa vyparil Smith?" spýtala som sa ho.
"Poprosil som ho, nech zanesie Cecila do maringotky, kým si ešte raz potrasiem každou rukou na okolí," riekol, hľadiac na mladú rodinku, ktorá opúšťala stan ako posledná.
Cirkus opäť stíchol, no tentokrát to bolo úplne iné.
"Nie si nervózny?" spýtala som sa ho. Po prvý raz odkedy sme s týmto bláznovstvom začali, pozrel na mňa bez zvyčajného úškrnu.
"Myslím, že sa povraciam," priznal bez štipky humoru a ja som okolo neho ovinula ruky.
"Bude to v poriadku," zamrmlala som, "Neboj sa."

Lenže osud to chcel inak.