Klaunov svet ✓

2

JULIE

Celá upachtená som sa konečne dostala k maringotkám. Niektoré z nich boli v plameňoch, z niektorých ľudia v zhone vynášali svoje veci. Nedokázala som rozoznať, ktorá z nich je Alexova, no modlila som sa, aby to nebola jedna z tých horiacich.
"Julie, čo tu robíš?" zvolal na mňa blížiaci sa muž. Až keď podišiel bližšie do svetla plameňov, spoznala som v ňom Patricka.
"Natalie je v poriadku," vyhŕkla som najskôr a on sa vďačne, i keď unavene, pousmial.
"Ďakujem ti. Ale teraz bež. Sú v nich plynové bomby, každú chvíľu to môže opäť vybuchnúť," ukázal na horiace maringotky.
"Kde je Alex?" hlesla som, pocítiac, ako sa mi do žalúdka vkráda nevoľnosť. Patrick len mlčky pozrel na jednu z tých, ktorým na streche tancovali plamene.
"Panebože," vydýchla som, pohnúc sa smerom k nej, no Patrickove ruky ma zachytili a ťahali preč.

ALEX
"Maringotky horia," zvolal niekto a niekoľko chlapov okamžite pustilo vedrá s vodou. Bežal som spolu s nimi, zachrániť, čo sa dá. Plamene sa na malom, husto zastavanom priestranstve rýchlo šírili. Všimol som si, že oheň oblizuje bočnú stenu našej maringotky a začul štekot. Nechal som všetko tak a s búšiacim srdcom vrhol dnu. Schytil som Cecila do náručia a obzrel sa, čo by som mohol ešte zachrániť. Rozkašľal som sa.
Pohľad mi padol na roh postele, kde ležal môj batoh.
Nový život.
Načiahol som sa poň a prehodil si ho cez rameno. Hustý dym ma štípal v očiach a točila sa mi hlava. Poslepiačky som nahmatal kľučku.

JULIE
"Pusť ma!" vrieskala som a zvíjala sa v Patrickovom náručí v snahe vymaniť sa z jeho zovretia.
"Vbehol tam sekundu predtým, ako si sa zjavila. Daj mu chvíľu," tíšil ma, no i z jeho hlasu som počula nervozitu.
"Pôjdem poňho, ak mi sľúbiš, že zostaneš tu," zafučal, bojujúc s mojou váhou. Vtedy sa dvere rozrazili. Vyvalil sa z nich hustý dym a hneď na to Cecil. Obaja sme strnuli v očakávaní. Patrick trochu povolil zovretie, no stále ma držal.
Začula som kašeľ.
Vyšmykla som sa Patrickovi a rozbehla sa k maringotke.

ALEX
Niečie ruky ma schytili tesne predtým, ako som sa zrútil k zemi.
"Lex," ozval sa radostný vzlyk. Ťahala ma preč od dymu a plameňov. Do bezpečia.
Zaslzené oči ledva rozoznávali jej obrysy, no poslušne som kráčal, kam ma viedla. Opäť som sa začal dusiť kašľom. Zastavila, aby ma nechala vydýchať.
Utrel som si oči a vystrel sa, usmejúc sa na ňu.
Vyskočila na špičky, zavesila sa na mňa a celú tvár mi zasypala krátkymi bozkami.
"Prestaň," zasmial som sa.
"Hlupáčik, ani nevieš, ako som sa o teba bála," vyhŕkla a silno ma objala. Stisol som ju v náručí a zaboril tvár do jej vlasov. Boli celkom napáchnuté od dymu, no v tej chvíli mi to bolo jedno.

"Prečo si tu?" zamumlal som "Povedal som, nech zostaneš.." zvyšok mojich slov prehlušil ďalší výbuch. Zatackal som sa, keď do nás vrazila tlaková vlna a na tvári a rukách pocítil príval horúceho vzduchu. Inštinktívne som Julie strhol na bok.
V ušiach mi zvonilo a po čele mi stekala krv. Musela ma trafiť nejaká trieska, alebo črepina. Nedbal som na to, ani som to necítil.
Potriasol som hlavou, aby som sa spamätal.
"Si v poriadku?" rýchlo som sa spýtal Julie. Pozrela na mňa, no v očiach sa jej zračilo zvláštne prekvapenie, miešajúce sa so strachom. Chrapľavo zalapala po dychu.
"Julie?" hlesol som. Do očí sa mi tlačili slzy. Jej vyľakaný pohľad..
Zdvihla kútik úst. Podlomili sa jej kolená. Zachytil som ju a zviezol sa s ňou k zemi.
"Julie," zopakoval som, teraz už cez slzy, keď moja ruka na jej chrbte o niečo zavadila. Cudzí predmet a teplá vlhkosť. Pozrel som na svoje zakrvavené prsty a nahlas vzlykol.

V diaľke sa ozývali sirény, no ja som ich nepočul.
Všade okolo behali ľudia, no nevidel som ich.
Svet okolo nás neexistoval. Rozhostilo sa dokonalé ticho, v ktorom jej nepravidelný dych pripomínal poryvy vetra. Bolel ma každý jeden úder môjho splašeného srdca. Julie v mojom náručí, stále na mňa upierajúc tie veľké, vystrašené oči, nahmatala moju dlaň. Nekontrolovateľne sa chvela.
"Prosím," zaskuvíňal som, "zostaň so mnou. Oboch nás čaká nový život."
Stisla mi prsty a po líci sa jej skotúľala jediná slza. Opäť som nahlas vzlykol. Zmocnilo sa ma zúfalstvo.
"Tak jej niekto kurva pomôžte!" zareval som, očami hľadajúc pomoc. Knísal som sa dopredu a dozadu, neprítomne zvierajúc jej ochabnuté telo. Na tvári jej hral smutný, no krásny úsmev.
"Vydrž," šepol som, takmer nečujne, aj keď svetlo v jej očiach už vyhaslo, "prosím, neodchádzaj."