Other Side /Harry Styles FanFiction/

20th chapter

Sedeli sme v obývačke na gauči, rozprávali sa s Jessicinmi a Louisovými rodičmi a v pozadí bola potichu zapnutá telka. Asi prvý krát som sedela na tom gauči tak, že som nemala vyložené nohy na stole alebo som nebola rozvalená cez celý gauč. Podobne sedeli aj Jess, Louis a Justin. Huffie šla po asi dvoch dňoch domov a Niall za zavrel v mojej izbe, lebo to bolo najmenej pravdepodobné, že tam pôjdu ich rodičia. Po asi hodinovej debate sme zistili, že už večer pôjdu preč. Myslím, že všetci sme si vydýchli. Nebolo by dobré, keby ostali na noc.

Pani Tomlinsonová sa nás práve pýtala, čo sme tu celé tie tri týždne robili, keď sa celým domom rozozvučal zvonček. On zvoní tak nahlas?

„Pôjdem tam,“ usmiala som sa a postavila sa z gauča. Bola som zvedavá, kto to je. Otvorila som dvere a vtedy sa mi skoro zastavil dych. Chudé nohy, potetovaná hruď, hnedé kučery, šatka, najkrajšie zelené oči na svete...

„Harry?“ Vydýchla som a pozrela sa mu priamo do očí.

„Chýbaš mi. Chcem byť s tebou. Každý deň chcem počuť tvoj zvonivý smiech, chcem vidieť ten najkrajší úsmev na svete, chcem sa pozerať do tvojich krásnych očí. Bol som hlúpy, keď som povedal, aby si na mňa zabudla. Nechcem to. Potrebujem ťa, Amy,“ povedal na jeden dych a potom sa zas zhlboka nadýchol, zatiaľ čo sa mi pohľadom vpíjal do očí. Vyšla som z dverí a zavrela ich za sebou. Nemusia všetci počuť náš rozhovor. Chcela som ho potlačiť ďalej od dverí, no on stál pevne na zemi, akoby bol pevne spätý so zemou. Jemne som sa dotkla jeho hrude, no on sa stále nepohol. Ruky som zastrčila do zadných vreciek kraťasí, zatiaľ čo on ma jednou rukou jemne pohladil na líci. Obzerala som si svoje nohy v papučiach a cítila som, že sa mi do očí tlačia slzy a tak som sa ich snažila potlačiť rýchlym mrkaním.

„Kto to...“ ozval sa Jessicin hlas a potom prudko otvorila dvere, no keď videla, kto prišiel, len si odkašľala a späť dvere zavrela.

Rukou ma prinútil, aby som sa naňho pozrela. Keď som videla slzy v jeho očiach, už som dlhšie neudržala tie v mojich a dovolila som im, aby sa rozkotúľali po mojich lícach.

„Milujem ťa, Amy. Viac, ako čokoľvek. Bol som hlúpy. Za posledné dva týždne som spravil veľmi veľa zlých rozhodnutí, ale viem, že toto je určite správne. Prosím, odpusť mi.“

Pristúpila som ešte bližšie k nemu, tak, že medzi naše telá by sa už nezmestil ani list papiera. Opatrne som sa zdvihla na špičkách a svoje pery jemne obtrela o tie jeho. Ruky som vytiahla z vreciek a jednu som položila na jeho krk a druhú som mu zaplietla do vlasov, čím som si ho pritiahla bližšie a tým som prehĺbila náš bozk. On si svoje roky položil na môj pas a tým ma pritlačil viac k sebe. Na chvíľku som sa od neho odtiahla a zapozerala sa mu do očí.

„Milujem ťa,“ vydýchla som a potom som sa pousmiala. Chvíľu sa na mňa len nemo pozeral a potom si ma znova pritiahol a pobozkal ma. Zdalo sa mi, že úplne inak, ako obvykle. Ktovie.

„Ideme dovnútra?“ Spýtal sa, keď sa odo mňa odtiahol a tým mi dovolil, aby som sa poriadne nadýchla.

„No, vlastne... nemôžeme pretože tam sú Jessicini a Louisovi rodičia a oni nemajú radi cudzích ľudí.“

„Tak si poďme niekam sadnúť. Nie si hladná? Mohli by sme ísť na pizzu, alebo tak niekde...“

„To je fajn nápad. Skočím si po mobil, kľúče a topánky, hneď som tu,“ pousmiala som sa a prstom som ukázala na dvere.

„Jasné, počkám ťa,“ tiež sa usmial a ruky si zastrčil do vreciek. On to určite robí naschvál. Prikývla som a vošla som dovnútra.