Other Side /Harry Styles FanFiction/

24th chapter

„Harry, je tu ešte niečo... teraz je asi úplne najnevhodnejšia chvíľa, ale musím ti to povedať,“ začudovane sa na mňa pozrel a zdvihol sa na lakti.

„No hovor,“ napomenul ma, načo som prikývla.

„O týždeň odchádzam,“ povedala som rozhodne a pozrela som sa mu do očí, v ktorých sa objavil nechápavý výraz. „Navždy,“ dodala som.

•••

Stále sa na mňa nechápavo pozerať a mne sa začali tlačiť slzy do očí. Mohlo to byť ešte horšie?

„Ako navždy?“ Slová mu vyleteli z úst. Nerozumel tomu a vlastne sa mu ani nečudujem.

„Prišla som tu len na jedno leto, Harry. Odchádzam na vysokú do New Yorku a tu už neprídem.“

„To nemyslíš vážne, prosím, povedz že si robíš srandu.“

„Myslím to úplne vážne,“ zhrozene sa posadil na posteli a rukami si prešiel po tvári.

„To mi nemôžeš spraviť, Amy.“

„Musím.“

„Kurva nemusíš! Musíš len zomrieť. Ty chceš. Chceš ísť preč a rozdeliť nás. Veď Amy, môžeme byť spolu, aj keď tu nebudeš. Budem za tebou chodiť. Alebo sa presťahujem. Alebo ja neviem čo, proste chcem byť s tebou. Iba s tebou.“

„Harry...“

„Asi by si už mala ísť,“ povedal chladne. Čo sa to s ním zrazu stalo?

„Uvidíme sa ešte?“
„Asi... asi nie. Je to zbytočné. Zbohom, Amy,“ len som tupo prikývla, rýchlo som sa obliekla a vyšla som z jeho z domu. Rozbehla som sa cez ulicu, prišla som k našej vile, sadla som si na schodík pred domom, tvár som si zložila do dlaní a nechala, nech slzy pomaly vyplavia smútok, ktorý sa vo mne sa posledné minúty nahromadil.

Harry

Opatrne som sa posadil na posteli, akoby som sa bál, že si niečo môžem urobiť. Obliekol som si boxerky a oprel sa o stenu. Pozeral som sa dohora a nechápal som, čo sa to vlastne stalo. Predstava, že by som Amy už nikdy nemal vidieť ma... desila. Ale asi som nemal na výber. Teda mal. Mohol som jej povedať, že to bude v poriadku, nejaký týždeň sa s ňou ešte stretávať a potom jej povedať obyčajné ‚zbohom navždy‘. Ale to by bolo ešte ťažšie, pre nás oboch.

Zo šuplíka v nočnom stolíku som vybral papierový blok a pero, ktoré bolo položené hneď vedľa neho. Mal som tam napísané nejaké texty, ale žiaden z nich neboj dokončený. Otočil som na prázdnu stranu, pero si priložil k ústam a poohrýzal koniec, až kým ma nenapadla prvá veta...

Can’t believe you packin your bags

Tryin so hard not to cry

Had the best time and now it’s the worst time

But we have to say goodbye...

Pero som opatrne ťahal po papieri, čím som na ňom vytváral stopu. Riadky sa míňali a ja som pomaly prešiel na druhú stranu. Listy papiera sa jemne ohýbali, pretože bol celý zapísaný. Všetky moje pocity a myšlienky boli tam, niečo ako denník, len vo veršoch. Prvý krát som niečo písal len tak, na ostro, bez toho, aby som škrtal a prepisoval. Všetko to išlo zo mňa samo. Automaticky. Bez jedného zaváhania. Akoby som tie slová poznal už naspamäť.

Podpísal som sa, zložil som pero, vytrhol stranu a položil ju na nočný stolík. Nikdy ma nič nebolelo tak, ako to, že som práve prišiel o to, čo ma naplňovalo.