Other Side /Harry Styles FanFiction/

31st chapter

„Ste v šiestom týždni, gratulujem,“ usmial sa na mňa lekár popod fúzy. Ostala som zarazene sedieť, čumela som pred seba a až som zabudla na to, že by som mala dýchať.

„A-ale...“

„Vypíšem vám tehotenskú knižku, vonku so sestričkou sa dohodnite na termíne ďalšej prehliadky. Ste ešte len v prvom trimestri, takže by ste si mali dávať dobrý pozor. Ak budete chorá, alebo budete mať len trošku zvýšenú teplotu, volajte mi. Máte ranné nevoľnosti?“

„Á-áno, mávam,“ prikývla som. Ani som ho poriadne nevnímala, len tak okrajovo.“

„Takže nech sa vám páči,“ podal mi nejakú knižku. Na prednej strane bola žena s vypuknutým tehotenským bruškom. Super.

„Ďakujem,“ milo som sa naňho usmiala, zobrala som si veci a vyšla z ordinácie. Sestrička mi vypísala ďalší lístok, kde som mala napísaný ďalší termín prehliadky. Poďakovala som sa aj jej, usmiala som sa na ňu a vyšla som do čakárne. Sadla som si na najbližšiu stoličku a hodnú chvíľu som predýchavala. Nevedela som, čo mám robiť. Napokon som z kabelky vytiahla telefón a zavolala Jessice.

„Áno?“

„Jess?“ Skoro som šepla vyplašeným a roztraseným hlasom.

„Zlato.. tak ako to dopadlo?“ Počula som jej rozospatý hlas, no tiež som počula, že ju to naozaj zaujíma.

„Ja... no... som tehotná,“ vydýchla som a až vtedy som si skutočne uvedomila, čo sa vlastne teraz deje. V očiach ma zaštípali slané slzy a naprázdno som prehltla. „Ja neviem, čo budem robiť,“ dodala som a tvár som si skryla do dlane ľavej ruky. Nemusí každý vidieť, že som sa práve zložila.

„Porozprávame sa o tom v škole, dobre? Bude to v poriadku, uvidíš,“ vedela som, že sa práve teraz usmieva. Bolo to poznať po jej hlase.

„Dobre. Stretneme sa pred učebňou. Pa,“ slabo som jej odpovedala a ani som ju nenechala, nech mi odpovie. Rovno som vypla hovor a telefón si strčila do tašky. Bála som sa. Tak strašne som sa bála, až to nebolo možné. Čo by mi na to povedal Harry? Chcel by, aby som si to nechala?

„Jessica, desí ma to. Čo mi na to povie mama? Alebo mám ísť rovno na potrat? Preboha, veď mám len 19 a čakám dieťa s chalanom, ktorý býva na druhej strane štátov, pričom sme sa rozišli. Chodím, alebo teda začínam chodiť, s niekým iným, kto ani len netuší o mojom búrlivom lete. A k tomu študujem na prestížnej fakulte medicínu. Čo budem robiť?“

„Amy, hlavne sa najprv upokoj, dobre? Ak si myslíš, že by bolo najlepšie ísť na potrat, nebudem ťa od ničoho odhovárať. Ak to Chrisovi nechceš povedať, tak mu to ani nehovor. Mame by si to ale povedať mala. A myslím, že by si to hlavne mala oznámiť Harrymu, predpokladám, že je jeho.“

„Tak to je vylúčené. Harry o tom vedieť nebude. Bojím sa. Myslíš, že budem zvládať školu?“

„Harry by to mal vedieť a ty to dobre vieš. Možno by sa presťahoval k tebe a spolu by ste mohli vychovávať vaše dieťa.“

„Jess, nie. Na Harryho musím zabudnúť. A mala by som si dať zobrať aj to dieťa, iba mi ho bude pripomínať.“

„A myslíš, že zvládneš žiť s pocitom, že si si zabila dieťa?“

„Neviem. Naozaj neviem, čo mám robiť.“

„No teraz ideme na prednášku, ty potom ideš do práce a tak na rande s Chrisom. Myslím, že dnes by si mu to ešte nemala hovoriť. A potom prídeš domov a zavoláš mame, aby vedela, čo sa deje. Ona ti určite poradí správne.“

„Ďakujem, si poklad.“

„Vždy pre teba, veď vieš,“ pousmiala sa a pevne ma objala. Celý čas, čo som sedela v taxíku od lekára do školy, som preplakala. Aj teraz sa cítim dosť mizerne a myslím, že ešte dlho sa budem takto cítiť. Je to strašné. Nechápem, ako sa to mohlo stať a som z toho úplne deprimovaná.

„Ahoj kráska. Ako si sa dnes mala?“ Oslnivo sa na mňa usmial Chris, čím sa mu na ľavom líci vytvorila jamka. Bola to síce len taká jemná vráska, ale bola tam.

„Ahoj. No, mohlo to byť aj lepšie. Čo ty?“ Pousmiala som sa. Tá jamka ma vždy dostane a k tomu to pomenovanie. Vždy mi to lichotilo.

„Ja dobre, ako stále. A čo sa stalo tebe, hm?“ Pozrel sa na mňa tými svojimi tmavohnedými očami a mne sa až podlamovali kolená.

„Ále, zlý deň v škole,“ zahovorila som, mávla rukou a usmiala som sa. Natiahla som sa cez barový pult a pobozkala som ho. Pritiahol si ma k sebe bližšie a cítila som, ako mi doska zatlačila na brucho. Zľakla som sa a tak som sa hneď odtiahla.

„Deje sa niečo?“

„Ale nie, len takto cez bar to je nepohodlné,“ zasmiala som sa a dala mu letmú pusu. „A ako bolo v škole?“

„V pohode. Veď vieš,“ mykol plecami. Zrazu sa mi zdal taký odviazanejší. Bolo to milé.

„Kam pôjdeme večer?“

„Čo keby sme šli do kina a potom si dali nejaký McDonald, alebo také niečo?“

„Hm, to nie je zlý nápad,“ pousmiala som sa a pri myšlienke na kuracie nugetky sa mi zbiehali sliny.

Odrazu som sa s ním cítila oveľa viac uvoľnenejšie. Nerozprávali sme sa takým tým konzervatívnym tónom, ale ako rovesník s rovesníkom. Smiali sme sa na rovnakých vtipoch a konečne som sa s ním cítila skutočne dobre. Všimla som si, že si často prstami češe havranie vlasy, ktoré boli krátke a držali sa zdvihnuté dohora. Jeho ruky nie sú síce veľké, no sú pevne. Neustále ma držal za pás a cítila som sa pri ňom tak bezpečne. Uvoľnene a bezpečne.

„Je mi s tebou naozaj dobre, Amy. Myslíš... no... myslíš, že by sme to mohli spolu skúsiť?“

„Myslím, že mohli,“ usmiala som sa naňho a stisla mu ruku. Natiahol sa ku mne a pobozkal ma.

„Ideš ešte hore?“

„Nebudeme vadiť Jessice?“

„Ale nie, nebudeme. Tak poď,“ potiahla som ho za ruku. Napokon povolil a my sme sa na výťahu vyviezli hore. Otvorila som dvere a pár očí sa do mňa zabodol.

„Kedy budeš volať mame?“

„Zajtra jej zavolám, Jess. Ideme do izby,“ usmiala som sa na ňu a potom mrkla, aby som jej naznačila, aby tu nešla. Zatiahla som ho za sebou a zavrela dvere, pričom ma o ne hneď oprel. Vášnivo ma pobozkal a ja som si ho za zátylok pritiahla bližšie k sebe. Jednou rukou som zamkla a potom mu hneď stiahla tričko, pričom som prstami behala po jeho, síce nie vypracovanej, no pevnej, hrudi.

„Chcem ťa,“ šepol, pričom mi medzi zubami zovrel spodnú peru. Hneď na to som ho pobozkala, aby som mu dala najavo, že aj ja jeho. Dal mi dole tričko a rovno aj podprsenku a potom ma preniesol na posteľ. Opatrne si na mňa ľahol, no neprestal ma bozkávať. Teraz to už boli iné bozky, tak jemné a opatrné.

„Ahoj Amanda, no čo máš nové?“

„Musím ti niečo povedať, mami.“

„No vrav, nebuď taká vážna.“

„Mami, som tehotná,“ vyklopila som a smutne, no vážne som sa pozrela do webkamery. 

•myslím, že ospravedlňovať sa nemá význam, žiadny. proste som lenivá, nechcelo sa mi a k tomu som mala osobné problémy a nejaký blok, alebo čo. kedy bude ďalšia netuším, ale mala som chuť toto napísať a pridať, tak nech sa páči 

•komentáre síce neočakávam, no potešili by ma. rovnako, ako votes :))

•a ďakujem krásne za 12K prečítaní, neskutočne si to cením!

•love, kami