Other Side /Harry Styles FanFiction/

32nd chapter

Mama bola hodnú chvíľu ticho a len sa pozerala do webkamery. Do očí sa mi tisli slzy a ani jedna z nás nevedela, čo má povedať.

„Mami, povedz niečo, prosím,“ šepla som, no dostatočne zrozumiteľne na to, aby ma počula. Potiahla som nosom a zotrela si slzy z kútikov očí, na čo som sklonila hlavu.

„Amanda...“

„Nehnevaj sa na mňa, prosím. Ja som nechcela, naozaj, nechcela som. Čo mám robiť? Mamka, prosím, povedz mi, čo mám robiť,“ rozplakala som sa ako malé dieťa a jediné, čo som teraz potrebovala bolo mamine objatie.

„Zlatko, nehnevám sa, no za svoje chyby budeš musieť platiť. Nemôžem ti povedať, čo máš robiť. To musíš vedieť sama.“

„Ja sa bojím. Chcem ísť domov. Dám si to zobrať.“

„Amy, neblázni. My s ockom ti pomôžeme, ale nechaj si to dieťa. To malé za nič nemôže. Aspoň mi povedz, kto je otec.“

„H-Harry...“ znova som šepla a z očí mi znova vytriskli slzy.

„Kto?!“ Spýtala sa zmätene.

„Harry. Spoznali sme sa v LA.“

„Ach, Amanda. Myslela som si, že si slušné dievča. Zrejme som sa mýlila,“ mama pokrútila hlavou a pozrela sa do zeme. Dostalo ma to. Maximálne.

„Mami, ja...“

„Sprav, čo uznáš za vhodné. Potom sa mi ozvi. Alebo sa ti ozvem ja, keď to spracujem. Maj sa.“

„Nie, mami, neruš hovor, prosím.“

„Ahoj, Amy,“ boli jej posledné slová a potom zrušila hovor. Zapklapla som notebook a hystericky som sa rozplakala. Až som sa nemohla nadýchnuť. Mala som chuť zahrabať sa do periny a nevyjsť z postele aspoň tri dni. No to som nemohla spraviť. Za prvé, mala som školu. Ale to nebolo až tak podstatné. Tiež som mala prácu a to by už trošku problém bol. No a nakoniec, je tu Chris. Len teraz ráno odo mňa odišiel, mám ho rada a bol by zmätený, keby som sa mu pár dní neozvala, nezdvíhala mobil, neodpisovala na sms-ky, proste ho totálne ignorovala.

Po polhodinovom striedaní čumenia do steny a plakania som sa nejakým zázrakom pozbierala z postele a šla do kúpelne. Dala som si rýchlu sprchu, ktorá ma ako-tak prebrala a potom som vybrala oblečenie adekvátne mojej nálade. Dala som si len hrubšie bordové tričko a čierne skinny. Oči som si orámovala hrubšou čiernou linkou a všetky nedostatky zakryla vrstvou make-upu. Úprimne, chcela som sa skryť. Vlasy som si proste len stiahla do drdolu, bez nejakých zbytočných opletačiek. Do kabelky som nahádzala všetky možné zbytočnosti, cez seba prehodila parku, omotala šál okolo krku, tašku prehodila cez plece a vybrala som sa do školy. Dnes som tam mala byť len do jedenástej a potom ma čakala práca. A napokon Chris. Vlastne ako posledné dni.

„Ahoj láska,“ usmial sa na mňa Chris a na pery mi vlepil pusu. Slabo som sa usmiala.

„Ahoj, ako si sa mal?“ nahla som sa cez pult, aby som k nemu bola bližšie. Črty jeho tváre som mohla skúmať donekonečna. A hlavne mi každým svojim úsmevom zlepšoval náladu.

„Celý deň bol na hovno, ale už sa mám perfektne,“ stále sa usmieval. Žiaril ako slniečko.

„Ale, čo sa stalo?“

„Bol som bez teba,“ zasmial sa a znova mi dal pusu. Dobre, až taký sladký by byť nemusel.

„Ach,“ zasmiala som sa a sklonila hlavu. Nikdy som na takéto rečičky nebola a aj keď mi to od neho prišlo rozkošné, stále to bolo veľmi presladené.