My Alpha

4.- Who are you?

Ticho. Nepríjemné ticho. Len sa na seba pozeráme. Ma krásne tmavohnedé oči, čierne vlasy, mohutnú postavu a keď si všimnem jeho obtiahnuté tričko, ktoré mu dokonale formuje svaly, uvedomím si, že krajšieho muža som ešte nevidela. Vidím, že aj on si ma začne prezerať. Na chvíľu sa nám stretnú oči. Aké ich má krásne! V tých očiach by som sa dokázala aj utopiť.

Tá jeho vôňa po jablkách je skvelá. Upokojuje ma!

Ticho. Predsa len, je to cudzinec na našom teritóriu, musíme sa k nemu správať chladne! Poviem môjmu vlkovi, aj keď s tou vôňou mal úplnú pravdu.

Zamyslení a nesústredení si ani nevšimneme, že spoza mňa prichádza môj otec s ostatnými.
"Luna, čo ty tu robíš? Jasne som ti povedal, že máš ostať iba doma!" povie veľmi nahnevane otec a už ide predo mňa.
"Otec, ty veľmi dobre vieš, že keď mi aj povieš aby som nikam nechodila, neposlúchnem ťa! Potrebovala som si zabehať a nechcela som ísť sama, tak som zobrala aj Jess." Vystriem sa a tým otcovi dávam najavo, že sa ho nebojím.
"Toto si s tebou ešte vybavím doma!" Otočí sa na cudzinca a nepríjemne zavrčí.

"Čo tu chcete? Nemáte tu čo robiť!"
"Mýliš sa Alfa Drew, máte niečo, čo už patrí mne!" povie s úškrnom a mne nabehnú po tele zimomriavky. Nebojím sa ho, to nie. Skôr sa mi páči jeho hlboký hlas. Nemôžem takto rozmýšľať!
"Alfa Liam, neviem o čom hovoríš." nahnevaný otec sa dáva predo mňa a tým mi naznačuje, že sa mám držať za ním aby ma v prípade núdze vedel ochrániť.

Čo sa to tu deje?

Vôbec netuším, ale tiež by ma to zaujímalo.

Vtom sem príde mama. Chytí otcovu ruku, aby ho ukludnila. Otec sa zopárkrát nadýchne a už nemá až také čierne oči ako mal pred tým.
"Teraz vás opustím, ale čoskoro si prídem po to, čo patrí mne." otáča sa neznámy aj so svojou skupinou na odchod, no pred tým ako odíde sa ešte raz pozrie na mňa, rovno do mojich modrých očí. Cítim z tých očí, ako keby ma chcel a zároveň v nich vidím, že by ma dokázal ochrániť. Ale prečo to vidím práve ja? Som ja tá, po ktorú si prišiel? Som jeho spriaznená duša?

Otec sa na nás otočí a naznačuje, že už aj my odchádzame. Poslúchnem ho, lebo sa potrebujem dozvedieť o čom toto stretnutie bolo!

Cesta domov bola tichá. Otec s mamou na čele si niečo šepkali, Cole si nervózne žmolil vreckovku v ruke a Jess bola ešte stále rozklepaná. Ani sa jej nečudejem. Aj ja som trochu z tohto stretnutia akási nesvoja. No nemôžem prestať naňho myslieť. Na jeho pohľad.

Prišli sme domov a rovno som si to zamierila do otcovej kancelárie, kde už bol aj Cole.

"O čo v tom stretnutí išlo?" Spýtal sa Cole.
"Myslím si, že v našej svorke býva jeho spriaznená duša, no neviem kto to je." Povedal otec zúfalo.

Jeho slová ma zarazili. V našej svorke je jeho spriaznená duša? Preto sa na mňa tak pútavo pozeral? Som to ja?

"Je šanca, že tá jeho spriaznená duša som ja?" Spýtam sa, lebo to potrebujem vedieť!
Otca akoby táto otázka zarazila. Nič nehovorí. Nevie, čo mi má na túto otázku odpovedať.
"Ochránime ťa!" Povie otec s odhodlaním v hlase, no v jeho očiach to odhodlanie nevidím. Je v nich smútok, Ako keby vedel, že proti Svorke Chladného Vetra nemáme šancu. Je to tak, nemáme.
"Idem do mojej izby, som unavená." Poviem a zabuchnem za sebou dvere. Bežím do izby a po ceste si nikoho nevšímam. V izbe skĺznem po dverách dole a sedím s kolenami pri sebe. Plačem. Neviem tie slzy zastaviť. Prečo moja spriaznená duša nemôže byť niekto z našej svorky? Z toľkého plaču zaspím na teplej zemi.