My Alpha

6.- What now?

COLE /V lese/

Nikto nechápeme, kam to Luna stále beží. Samozrejme, cítime ten pach, ale nerozumieme, prečo tak veľmi chce zistiť, odkiaľ ten pach ide.

Doviedla nás na nejaký vrchol kopca a tam zastavila. Vidím, že si to tu veľmi užíva. Akoby ten pach bol pre ňu akási droga. Otočí sa na nás.

"Prečo sme sem prišli?" Spýtal sa otec.
"Potrebovala som nájsť miesto, odkiaľ táto vôňa prišla. Zozačiatku som nevedela, koho mi to pripomína, no teraz som si spomenula, je to Liam zo včerajšieho stretnutia! On vonia po jablkách, ktoré tu teraz cítim!"

Ona necíti pach? Cíti jablká?

"Ty si cítila vôňu a nie pach?" Pozrie sa na ňu zarazene mama.

Aj ja som z toho akýsi zarazený.

"Áno. Vy ste tú jablkovú vôňu necítili?" pozrie sa Luna na nás tými jej krásnymi bledomodrými očami a vidím v nich, že tomu nerozumie.
"Spriaznené duše medzi sebou necítia pach, ale vôňu. My sme cítili iba pach niekoho cudzieho. Lenže ak si ty cítila jeho vôňu, tak to znamená...že on je naozaj tvoja spriaznená duša." Povie otec so sklonenou hlavou.

ČOŽE?? Ona je spriaznená duša Alfy Svorky Chladného Vetra?

Luna sa snaží pochopiť to, čo jej práve otec povedal. Zrazu už len vidím, ako stráca rovnováhu a upadá do bezvedomia.

Rýchlo sa za ňou rozbehnem a zoberiem ju na ruky.

"Musíme ju ihneď zaviesť k doktorovi!" Rýchlo sa rozbehnem cez les domov. Počujem ako ma rodičia nasledujú. Vbehnem do domu s Lunou na rukách a kričím po dome, nech niekto rýchlo zavolá doktora! Položím Lunu na jej posteľ a netrpezlivo čakám, kým príde doktor. Do izby niekto vstúpi. Beží k Luninej posteli a začne ju vyšetrovať. S rodičmi stojíme v kúte izby a čakáme na konečný verdikt doktora.

"Pán doktor, ako je na tom?" spýta sa otec. Vidím, že sa o ňu rodičia naozaj boja.
"Bude v poriadku. Odpadla, pretože bola v šoku asi z niečoho, o čom ste sa s ňou rozprávali. Keď sa prebudí, asi bude trochu unavená, tak nech si oddýchne. A nemala by byť vystavovaná stresovým situáciam."

Pozriem sa na ňu ako leží na posteli. Je taká bledá. Pomaly vidím, ako sa snaží otvoriť oči.
"Preberá sa!" vykríknem.

LUNA

Snažím sa otvoriť oči, no cítim, že mám akési ťažké viečka. Okolo mňa vládne chaos. Počujem mamu, otca, Colea a ešte doktora. O niečom sa rozprávajú, ale som priveľmi unavená na to, aby som ich počula. Opäť sa snažím otvoriť oči. Tentokrát to už ide, a keď ich konečne otvorím, do očí mi udrie prenikavé svetlo. Trochu sa z toho spamätávam, až si nakoniec na intenzitu svetla zvyknem.

"Preberá sa!" vykríkne nadšene Cole a všetci sa okolo mňa postavia.
"Ako sa cítiš, Luna?" spýta sa otec.
"J-ja sa-a.. c-cítim u-unaven-ne."po dlhom snažení dostať zo seba aspoň jednu zmysluplnú vetu zatváram oči.
"Slečna Luna, necháme vás, aby ste si na chvíľu oddýchli."

Všetci pomaly odchádzajú z mojej izby. Zas cítim ako mi oťaželi viečka a zatváram oči.
Zaspávam.

***

Cítim slnečné lúče ako mi cez okná dopadajú na tvár. Prebúdzam sa a pozriem sa na hodinky. To už je desať hodín večer? Odkedy odišli rodičia s doktorom ubehlo päť hodín? Postupne si sadám na posteľ a cítim miernu bolesť hlavy.

Silno si si ju udrela keď si odpadla.

Povie mi môj vlk, ktorého som už dlho nepočula ozvať sa. Snažím sa postaviť a vyberiem sa smerom do obývačky.

"Luna!" obíjme ma mama, "tak sme sa o teba báli!"
"Ako sa cítiš? Už lepšie?" spýta sa ma s úsmevom na tvári Cole.
"Áno, už mi je dobre." usmejem sa na nich.
"Prečo som vlastne odpadla?" spýtam sa, lebo táto otázka mi už vŕta v hlave niekoľko hodín.
Všetkým zmizne úsmev z tváre.
"No, zistili sme, kto je tvoja spriaznená duša, vzpomínaš si?"

Vtom si na to vzpomeniem. Ach, radšej by som bola, keby to neviem.

"Čo teda mám spraviť?" spýtam sa a čakám, že mi všetci poradia.
"Obávam sa, že keď si po teba príde, nebudeme môcť spraviť nič."

Ach. Toto som práve počuť nechcela.

"Idem si ešte pospať. Dobrú noc." nahodím falošny úsmev a vyberiem sa do mojej izby.

***

Nedá sa mi zaspať. Stále sa prevaľujem zo strany na stranu. Idem sa nadýchať čerstvého vzduchu. Vyjdem na terasu kde pofukuje slabý vetrík. Cítim, ako sa mi slzy vyplavujú z očí. Už to neviem udržať. Snažím sa byť silná, ale v skutočnosti som vo vnútri smutná. Nechcem opustiť rodinu. Neviem si to predstaviť nevidieť každý jeden deň Coleov úsmev, Jessicu, ktorá je ako moja sestra, mamu a otca, ktorí ma vychovávajú už odkedy som sa narodila a dávaju mi všetkú lásku, ktorú potrebujem. Toto je moja rodina, ktorú potrebujem...

Slzy sa premenia na plač a zrazu už je podo mnou kaluž. Kaluž môjho smútku.

Po chvíli sa ukludním a zaleziem naspäť do mojej pohodlnej postele, kde o pár minút zaspím.