My Alpha

8.- A cup of tea

Išla som do kuchyne a začala pripravovať čaj. Zalievala som ho vriacou vodou, ale myšlienkami som bola úplne niekde inde. Čo sa stane teraz? Budem šťastná? Z mojich myšlienok ma prebudilo to, že sa mi vriaca voda vyliala na ruku.

"Au." zasyčala som.

Zapla som studenú vodu a zrazu sa niekto objavil za mojím chrbtom.

"Čo sa stalo?" spýtal sa Liam a zrak sa mu uprel na moju obarenú ruku. Hneď ju zobral do svojich rúk.

"Kde máte lekárničku?" spýtal sa s obavami v hlase. Pozrel sa mi do očí a zapozeral sa mi do nich. Odvrátila som zrak a snažila sa zo seba dostať nejakú zmysluplnú vetu.

"To nič nie je. Už to nebolí. O chvíľu mi to môj vlk vylieči." povedala som s kľudom, usmiala sa a všimla si, že ho to upokojilo.

LIAM

Luna išla do kuchyne spraviť čaj. Ja som sa zatiaľ rozprával s jej otcom, keď som počul bolestivý výkrik. Hneď som sa postavil na nohy a utekal do kuchyne. Mala ruku pod studenou vodou a videl som jej bolesť v očiach. Zranilo ma, keď som ju videl ako trpí.

"Čo sa stalo?" rýchlo som sa jej spýtal a zrak som uprel na jej ruku, za ktorú sa držala.

"Kde máte lekárničku?" začal som ju všade hľadať, no nikde som ju nevidel.

"To nič nie je. Už to nebolí. O chvíľu mi to môj vlk vylieči." usmiala sa na mňa a v očiach som jej videl, ako sa premáha a skrýva bolesť. Je taká statočná. Jej slová ma ukľudnili. Ona ani nevie aký ma na mňa vplyv a to ju poznám iba pár dní.

LUNA

"No, ideme sa dohodnúť, čo sa teraz udeje?" spýtal sa netrpezlivo otec.

"Áno, tati, už ideme." Zobrala som tácku s čajom, no Liam mi ju zobral z rúk a povedal, že ju odnesie. Nenamietala som. Stále ma ešte ruka trochu bolela.

"Tak? Aký máš návrh?" opýtala som sa Liama so zvedavosťou v očiach. Popravde, neviem či to chcem počuť.

"Zoberiem ťa do našej svorky." povedal dosť rýchlo a odvážne a mne len po chrbte prebehol mráz. To naozaj budem musieť ísť do najkrutejšej svorky na svete?

"Hovoríš to tak, ako keby sme sa na tom dohodli." pozrela som sa naňho mojím vražedným pohľadom, ale on mi pohľad opätoval. Dlho sme sa na seba takto pozerali, až kým otec to ticho neprelomil.

"Luna, všetko sa vyrieši. Dohodneme sa. Hlavne buď ešte kľudná." povedal otec.

"Ako mám byť kľudná, keď mi tu Liam hovorí, že s ním pôjdem kdesi na druhý koniec Ameriky, kde nikoho nepoznám? Ja mám tiež rodinu a tá je tu! Ale nad tým si sa asi nezamyslel, že?" uprela som pohľad na Liama a čakala som, že mi niečo na to odpovie. Neodpovedal... Nevedel, čo mi má povedať.

"Idem preč. Vy sa tu zatiaľ dohodnite, čo bude s mojím životom." povedala som ironicky a vybrala sa na odchod.

"A kam ideš?" opýtal sa ma Liam.

"Preč odtiaľto."

Vybrala som sa za Jess. Počas cesty som si vyzula modré lodičky, lebo ma už z nich veľmi boleli nohy. Po tvári sa mi spustila prvá slza. Zo slzy vznikol plač. Už som to v sebe nevedela dusiť... Zaklopala som Jess na dvere.

"Ahoj Jess." povedala som s roztraseným hlasom a so slzami v očiach.

"Preboha, Luna, čo sa ti stalo?" ustráchane sa ma spýtala Jess.

"Môžem ísť ďalej?" spýtala som sa a naznačila jej, že vo vnútri jej všetko poviem.

Jess ma posadila na gauč a išla mi spraviť kakao. Už od malička vie, že kakao mi vie zlepšiť náladu. Sadla si oproti mňa. Všetko som jej porozprávala od toho, ako prišiel Liam až po to, že ma chce zobrať niekde preč od rodiny do jeho svorky.

"Lulu, vedela si, že raz si po teba spriaznená duša príde, tak prečo si teraz z toho úplne vystrašená? Ja viem, že si asi nepočítala s tým, že ťa odvedie preč od rodiny, odo mňa, ale jednoducho, tak to chodí. Aj môj otec zobral mamu sem, do našej svorky a pozri ako sú tu spolu šťastní. Týmto nechcem povedať, že chcem, aby si odišla. To nie, ale takto to chodí. Možno sa do Liama zamiluješ a budete spolu šťastní a ak nie, tak tuto si vždy vítaná." usmeje sa a obíjme ma.

Má pravdu. Vedela som, že s mamou, otcom a s týmito luďmi nebudem navždy. Nechápem teda, prečo som z toho taká vystrašená.

"Máš pravdu. Musím dať Liamovi šancu." usmejem sa na ňu a poďakujem jej.

"Idem domov. Ďakujem Jess. Neviem, čo by som bez teba robila." vyjdem von z dverí a vyberiem sa smerom domov. Začalo pršať a už sa aj stmieva. Skvelé. Moknem celou cestou domov, a keď už stojím pred vchodovými dverami tak si trochu vyžmýkam vlasy a oblečenie. Vošla som dovnútra. Mama sa na mňa hneď vrhla.

"Luna, tak sme sa o teba báli! Kde si bola?" povie ustráchaným hlasom. Hlavou mi prebehne, že to, čo som spravila nebolo správne. Nemala som odísť a nič im nepovedať.

"Prepáčte, potrebovala som byť chvíľu sama a po ceste som sa zastavila u Jess. Už to nespravím." vystískam mamu a vidím za ňou stáť aj otca a Liama. Liam sa na mňa pozerá vystrašenými očami, ale keď sa na neho pozriem a dám mu najavo, že som v poriadku, uvoľní sa.

"Rozhodla som sa, že Liamovi dám šancu." poviem odhodlane a všetci sa na mňa s údivom pozrú.