My Alpha

9.- Going away

V izbe je ticho. Neviem či som sa rozhodla správne. Nikto nič nehovorí.

"Tak poviete už konečne niečo?" prelomím ticho a mama na mňa zazerá so slzami v očiach. Ach, toto sa dalo čakať.

"Mami, vedeli sme, že to raz príde. Je to môj osud, nezmením to." so slzami v očiach sa na ňu pozerám a usmejem sa. Úsmev mi opätuje a poutiera si slzy.
Otec ku mne pristúpi, chytí mi tvár do jeho rúk.

"Luna, som na teba hrdý." pevne ma obíjme. Až teraz si uvedomujem, že toto je lúčenie. Odchádzam z domova, v ktorom som strávila celý svoj život, v ktorom som dostávala všetkú tú lásku...

Pozriem sa na Liama. Neviem či je šťastný, alebo skôr smutný, lebo vidí, že ma tento odchod vôbec neteší. Možno čakal, že keď nájde svoju druhú polovičku, tak ona bude šťastná, že ho vidí. Hneď sa odsťahuje, aby mohla byť s ním. No mňa to neteší, lebo sa vzdávam svojho skvelého života pre muža, krorého skoro vôbec nepoznám. Teda vlastne vôbec nepoznám.

"Idem sa pobaliť." poviem so smútkom v hlase. Premoknutá sa rozbehnem smerom ku schodom a vybehnem do svojej izby.

Nevedela som, že to bude až také ťažké. So slzami v očiach vytiahnem kufor a začnem doňho dávať všetky svoje veci. Niekto otvorí dvere. Je to Cole, našťastie.

"Luna počul som, ako si sa rozhodla. Budeš mi veľmi chýbať."

Rozplačem sa ešte viac. Cole ma zozadu obíjme a v tomto objatí sedíme veľmi dlho. Nepotláčam slzy. Bolo by to zbytočné.

"Luna si zbalená? Je na čase ísť." ozve sa spoza dverí Liam. S Coleom sa postavíme a zoberiem si kufor do rúk. Otvoríme dvere a stojí tam Liam. Hneď mi zoberie kufor z rúk, pozrie sa na mňa a venuje mi jeho pekný úsmev. Kráča po schodoch dole. Za ním idem ja a potom Cole. Dole sú rodičia, Jess a Beta s manželkou. Rozbehnem sa za Jess a silno ju obíjmem.

"Lulu, budeš mi tak veľmi chýbať. S kým sa budem rozprávať o mojich problémoch?" obidve sa zasmejeme a začneme plakať.

"Jess, najradšej by som tu zostala, ale nemôžem. Sama si mi povedala, že mu mám dať šancu."

"Inač Lu, musím povedať, že je nesmierne pekný. Máš šťastie."

Smiech sa začne ozývať po celej miestnosti a všetci sa pozerajú ako sa s Jess smejeme, ako keby sme šialené.

Ešte raz sa so všetkými obíjmem a s Liamom smerujeme k luxusnému čiernemu autu. Otvorí mi dvere ako pravý džentlmen, sadneme si a naštartuje. Všetkým zakývam, pozriem sa na dom, v ktorom som doteraz bývala, a ako sa auto pohybuje, vidím okolo seba už len Liama a stromy. Otočím sa chrbtom Liamovi a pozerám sa na výhľad z môjho okna.

"To sa so mnou vôbec nebudeš rozprávať?" povie pevným hlasom Liam.

"To máš pravdu, nebudem." odpoviem mu odhodlane.

Po hodine cesty zaspím. Je mi zima. Mám na sebe tenký svetrík. Mala som si dať radšej mikinu. Liam ma prikryl svojou mikinou. Vonia úplne krásne.

Naša druhá polovička sa o nás dobre postará, uvidíš.

Ako si môžeš byť taká istá? Možno keď prídeme k nemu, tak nás zamkne v nejakej studenej izbe.

Teraz keď nám bola zima prikryl ťa. Záleží mu na nás.

Na túto vetu som jej už neodpovedala.

Stmieva sa. Kedy tam už budeme? Táto otázka sa mi v hlave prehráva celú cestu.

"Luna, vstávaj. Sme tu." otváram oči. Liam sa usmieva. Prechádzame cez veľkú bránu. Je tu aj veľa strážnikov. Sme v lese. Po ceste vidím krásne malé domčeky. Všetky sú skoro rovnaké až na farbu domu. Každá je iná. Je to tu naozaj pekné. Na konci cesty stojí nádherná vila. Obklad je z dreva a niektoré okná sú celé priesvitné. Pred hlavným vchodom stoja opäť strážnici. Na to si asi budem musieť zvyknúť.

Zastavili sme. Liam mi otvoril dvere. Vystúpila som a chvíľu som stála na mieste.

"Vitaj doma, Luna." povie a začne vyťahovať kufre.
"Páči sa ti tu?"

"Je to tu nádherné." usmejem sa, no spomeniem si, že by som ho mala skôr nenávidieť.
Veď predsa kvôli nemu som preč od rodiny.

"Dobrý večer, Alfa Liam." pozdravia nás strážnici a berú Liamovi batožinu z rúk.

"Zabudli ste pozdraviť aj Vašu budúcu Lunu." povie Liam mierne nahnevane.

"Liam, nemali odkiaľ vedieť, že tu s tebou prídem." postavím sa pred neho a dám mu najavo, že nie je dôvod sa hnevať. Strážnici sa na nás s údivom pozerajú. Nechápem. Nič také zaujímavé sa tu nedeje.

"Máš pravdu." povie Liam porazenecky a ja mierne nadvihnem hlavu na znak toho, že som vyhrala.

Ahojte! Prepáčte, že som už týždeň nevydala novú časť. Mala som toho veľa do školy a nestíhala som aj písať. Budem rada, ak mi napíšete, čo si myslíte o príbehu.

-Tatiana