Spojila nás hudba

3.

Luna

Matteo
Sú tvoje Luna Sol Valenteová
a navždy...

Zobrala som tie fotky a pomalým krokom som sa vydala domov...

V izbe som si ľahla na posteľ a pred seba som si rozložila fotky. Som zase o krok bližšie k poznaniu celej minulosti. No a potom do mojej izby vošla moja mama. Keď uvidela tie fotky, úsmev na jej perách okamžite zamrzol.

Mama
Z kade... z kade máš tie
fotky??!

Luna
Mama upokoj sa. Sú to predsa
len fotky...

Mama
Pýtala som sa ťa niečo!!!

Luna
Ale prečo je tak dôležité, od
koho mám tie fotky?

Mama
Luna Sol Valenteová!!! Ak mi
okamžite neodpovieš, vieš
čo ťa čaká...

Luna
Tie fotky mám od Mattea...
prečo si mi nikdy nepovedala,
že moja mama bola speváčka?

Nezvládla som to... moje slzy sa po jednej začali kotúľať po mojej tvári. Vybehla som z izby a už som za sebou počula len mamin hlas:

Mama
Luna stoj... ja som to
tak nemyslela...

Nedokázala som ju ďalej počúvať. Utekala som stále ďalej a ďalej. Bežala som do parku, no tam som do niekoho narazila...

??? - Luna! ...čo sa stalo?

Pozrela som sa pred seba a uvidela som ho. Matteo Balsano... a sakra! Moje slzy sa ešte zväčšili. Rozbehla som sa opačným smerom a snažila som sa ignorovať jeho výkriky.

No potom som to už nezvládla. Môj dych bol čoraz ťažší a ťažší. A aj moje sily už ubúdali. V hlave mi hučalo a ja som si uvedomila, že takto už pokračovať nemôžem.

Pomaly som z behu prešla do kroku. No môj dych sa vôbez nezlepšoval. Práveže naopak. Pri srdci som zacítila nepriemnu bodavú bolesť.

Slzy mi stále stekali po tvári a bolesť sa zväčšovala. Už to prerastalo do pocitu, akoby mi do srdca vrážali milióny nožov.

Napokon ale bolesť začala ustupovať a môj dych sa upokojoval. No potom som za sebou zase započula ten jeho hlas...

Matteo
Luna...

Luna
Odíď...

Matteo
Luna ja...

Luna
Prestaň sa mi starať
do života!

Matteo
Ale veď ja...

Luna
Všetko si zničil...!!!
Všetko!

Už som to v sebe proste neudržala. Som rada, že mi tie fotky ukázal, no od vtedy, ako mi vstúpil do života, môj svet sa rúti...

Nedokážem byť v jeho blízkosti a pritom sa sama seba nepýtať, kde som urobila chybu...

Matteo potom naozaj odišiel. Tak prečo necítim šťastie? Prečo sa cítim psychicky ešte horšie ako pred tým?

Zazvonil mi mobil a tam mi zasvietilo meno maminka. Nechcem to dvíhať... nemám na to náladu.

Sadám si na zem a hlavu skryjem do dlaní. Po tvári mi začnú stekať slzy a vtedy sa môj telefón ozve znova. Znovu tam svieti memo maminka... no ani teraz to nedvíham.

No keď sa telefón ozve už aj tretí krát a na obrazovke znovu svieti meno maminka, rozhodnem sa to zodvihnúť. No kým som si utrela slzy, mamina to položila.

A ani nie po dvoch minútach sa mi na obrazovke ukázala správa: ,,Luna prečo mi nedvíhaš telefón! Si v poriadku? Bojím sa o teba... vráť sa už domov."

Viem, že to čo sa stalo doma bola z časti aj moja chyba. Nechcem sa vrátiť domov, no na ulici zostať tiež nemôžem...

Napokon som sa teda rozhodla, že pôjdem domov. No keď som vošla dnu, všade bolo ticho. To ticho bolo až ohlušujúce... v ušiach mi začalo pískať a ja som len tak tak dostala do postele.

No ako som si ľahla, pískanie utíchlo. Nechcela som to znovu riskovať a tak som už dostala ležať. Som tak vyčerpaná, že som po chvíľi zaspala.

Ráno som sa zobudila a zistila som, že ráno už dávno nie je. Na hodinách boli tri hodiny po obede... asi by som sa už vážne mala dostať z izby.

Dole v kuchyni som si dala rovno obed. Potom sem vbehla moja teta Sharon aby mi niečo oznámila.

Sharon
Luna Sol Valenteová. Keďže
už vieš o svojej minulosti,
je načase, aby si spoznala
pár ľudí, s ktorými tvoja
mama pracovala. A šťastie
nám praje, pretože som
k nám dnes mohla pozvať
jedného milého chlapca.
Príde k nám na večeru...

Luna
A ako sa mám obliecť? Formálne
alebo stačia nejaké rifle?

Sharon
No mala by si zvojiť skôr
niečo elegantnejšie, ale
tento raz to nechávam
na tebe. Prekvap ma.

Luna
Tak je ešte uvidím. A kedy príde?

Sharon
O hodinu...

Rozhodla som sa teda pripraviť. No v hlave som stále myslela na včerajší deň a na Mattea. Ukázal mi časť z mojej minulosti a pritom som ho ja odmietla vypočuť. Som sebec...

Keď už nastala správna hodina, obliekla som si na seba šaty, dala som si jemné náušnice a na krk som si dala svoj medailón. Nosím ho vždy, keď ma v živote čaká nejaká ťažká alebo nová vec.

Nahodila som jemný úsmev a schádzala som schodami. No potom som zistila, kto prišiel na večeru. Matteo Balsanom bol ten hosť. No a som v kýbli...

Nahodila som ešte väčší a ešte viac falošný úsmev. No a bola som pripravená privítať nášho hosťa.

Sharon
Vitaj u nás Matteo Balsano.
Rada by som ti predstavila
moju neter Sol Bensnovú...

Luna
Chcela si povedať
Lunu Sol Valenteovú...

Sharon
Prepáč zlatíčko, stale
si na to zvykám.

Matteo
Ďakujem za milé privitanie
a Lunu...

Vedela som čo chce povedať a preto som si silno odkašľala, aby som ho zastavila. Matteo sa na mňa nechapavo pozrel. Ja som ho prepálila pohľadom a potom som svojim pohľadom ukázala na moju tetu. Potom som sa znovu prosebne pozrela na Mattea. Ten sa len milo usmial.

Matteo
A Lunu Sol Valenteovú
veľmi rád poznávam...

Sharon
Tak a teraz sa môžeme
presunúť k večeri.

Pomalým krokom som sa začala približovať k stolu mojej smrti. A vy sa možno pýtate prečo. Sedieť za jedným stolom s Matteom? To je to najhoršie.

Celú večeru som jedla so sklopenou hlavou. No keď mi už teta povedala, aby som jedla ako človek, svoj pohľad som od taniera zdvihla. No a vtedy sa naše pohľady stretli. Potom sa naše dva svety spojili a začali sa točiť ako na kolotoči. No môj organizmus to nezvládol a pohltila ma tma.

Máme tu ďalšiu časť. Dúfam, že sa vám páči.

Teraz budú časti vychádzať trošku neprividelne.