Spojila nás hudba

10.

Matteo

Luna si presadla oproti mňa. Zahľadela sa mi do oči a roztraseným hlasom začala rozprávať:

,,Žilo raz jedno malé dievčatko menom Sol. Ale to už vieš. Jej mama bola slávna speváčka, no potom v ich vile vypukol obrovský požiar.

Jej rodičov uväznila horiaca budova, no malú Sol predsa len niekto zachránil.

Bol to Roberto... najlepší priateľ jej matky Lili Benson. A kým rodičia malej Sol zaživa umierali v horiacej vile, ona stála vonku a pozerala sa na horiacu budovu.

Kým však prišli hasiči, bolo už neskoro. Rodičia malej Sol v dome zomreli.

Roberto Sol odviezol ďaleko za hranice tohto štátu. Chcel jej zabezpečiť lepší život a tak ju doniesol do jedného sirotinca.

Malá Sol si sa nič nepamätala. Zostal jej len medailón v tvare mesiaca. A preto ju pomenovali Luna."

Matteo
A ako to pokračovalo?
Môžeš mi to povedať?

Luna
Neviem, či práve teba
budú také veci za...

Matteo
Mňa to zaujíma.

,,Tak teda ako som povedala, malú Sol pomenovali Luna. A tak sa začal môj nový život.

Po pár mesiacoch si ma adoptovala jedna veľmi dobrá rodina. Nahradili mojich skutočných rodičov a ja som žila pekny život. Nemali sme veľa peňazí, no to sa malo o chvíľu zmeniť."

Chcela som rozprávať ďalej, no nezvládla som to. Hlas sa mi zlomil, mojim telom lomcovali spomienky a z mojich očí sa spustili slzy. Nakoniec som sa ale rozhodla mu to celé dorozprávať.

,,Jedného dňa sa domom rozoznel zvonček. Otvorila som dvere a tam stála nejaká pani. Než som sa jej stihla čokoľvek spýtať, pevne ma objala a povedala mi Sol.

Ja som jej alo povedala, že žiadna Sol nie som. Som predsa Luna Valenteová. No v tú noc sa mi snívalo niečo veľmi zvlášne.

Videla som malé dievčatko. Pozeralo sa na nejakú horiacu budovu a znela tam táto melódia."

Začala hrať na gitare pre nás už známu melódiu a pri jej tónoch pokračovala v rozprávaní.

,,V tom sne som znovu uvidela tú ženu, ktorá mi povedala Sol. Pri nej stála moja maminka a stále opakovala, že aj keď si to možno nebudem pamätať, príde niekto, kto mi otvorí oči a pomôže mi odhaliť pravdu. Pravdu o mojej pravej identite... o tom, že moje pravé meno je Sol.

No a hneď v to ráno som zložila túto pieseň.

Po pár dňoch sa domom znovu rozoznel zvonček. Znovu tam stála tá žena. A než stihla niečo povedať, tento raz som ju objala ja. Potom som ju pozvala dnu a ona mi vyrozprávala celú moju minulosť.

No a na znamenie môjho starého života a na pamiatku mojej matky som sa dala premenovať z Luna Valenteová na Luna SOL Valelenteová."

Odložila moju gitaru a chystala sa odísť, no ja som ju zastavil.

Matteo
Luna ty si pamätáš
na ten požiar?

Luna
Vďaka tete Sharon sa
mi vrátili všetky
spomienky. Ale s nimi
aj všetka tá bolesť.
Bolo pre mňa ťažké
spomínať na požiar a
na posledné výkriky
mojich rodičov.
Pamätám si aj na to, ako
ich krik stíchol a jediné
zvuky, ktorý som počula
boli praskajúci oheň a
môj plač...

Pevne som ju objal a z jej očí padali obrovské slzy. Keby chceli, vytvorili by more.

Cítim ako je jej vnútro znovu rozbité na milióny kúskov a jej pravá identita Sol sa pravé znovu ozýva.

Slzy jej tiekli prúdom a  ja som ju celý čas objímal. Chcel som ju upokojiť, no proste to nešlo.

Hodiny ukazovali niečo po dvanástej, a ja som počul ako Luna otvorila dvere. Pozeral som sa ako si len v ľahkej nočnej košeli sadla na stále slnkom vyhriate dlaždice.

V rukách zvierala gitaru a o niečom veľmi dlho premýšľala.

Začala jemne vybrnkávať prvé tóny piesne La vida es un sueño. Po chvíľke pridala aj svoj priškrtený hlas.

Estoy aquí (Som tu)
Sin nada mas (Bez ničoho naviac)
No se porque (Neviem prečo)
Lo siento así (Mám pocit)
Parece que (Vypadá to že)
Esta vida no es real (Tento život nieje skutočný)

Relámpagos, memorias (Blýskánie, spomienky)
Un fuego que me separo (Oheň, ktorý ma oddelil)
Quieren que yo (Chcú aby som)
Pueda encontrar mi verdad (mohla nájsť moju pravdu)

Ďalej už spievať nedokázala. Len ticho hrala a ešte tichšie plakala. Slza za slzou sa jej kotúľali po tvári a dopadali na gitaru, osvetlenú mesačným svitom.

Zdalo sa mi to akoby to bol len sen, no nie je to tak. Takto v noci ju vidím hrať na gitare prvý raz.

No a potom som si ich všimol. Boli naozaj nenápadný, no odhalil som ich. Pod jej balkónom stál kameraman.

A keď už chcela odložiť gitaru, jemne som sa dotkol jej ramena. Úplne celá stuhla a tlkot jej rozbúšeného srdca som dokonca počul.

Pozrela sa hore. Neskrývala nadšenie keď zistila, že som to len ja. Milo som sa na ňu usmial a niečo som jej pošepkal.

Matteo
Usmej sa a zamávaj im
na kameru.

Luna
Čože??!

Zdesene sa pozrela tam, kde som jej ukázal. Okamžite nahodila úsmev a zamávala im. Prišlo mi to trochu smiešne.

Potom som ju chytil za ruku a spolu sme vošli do jej izby. A áno... konečne môžem na tú nohu aspoň dostúpiť.

Bola dosť unavená a tak sa mi len poďakovala a ja som išiel do svojej izby. Pred tým som jej ale na posteľ položil pravidlá, ktoré pre mňa kedysi dávno napísal este môj manažér z obdobia Violetty. Chcem ju chrániť, ale ak sa nebude riadiť týmito pravidlami, tak ju nemám ako ochrániť. Zneli asi nejak takto:

,,Pravidlá bezpečnosti pre Mattea
1. Nikdy nevychádzaj z domu bez slnečných okuliarov nasadených na očiach!
2. Pamätaj si, že čokoľvek na verejnosti urobíš bude okamžite v novinách a správach!
3. Nezabúdaj na to, že už ani doma nie je tvoje súkromie v bezpečí, pretože novinári o tebe vedia už oveľa viac než si myslíš!
4. Ak máš niečo predstierať, rob to svedomito a tak, aby to bolo čo najviac skutočné, pretože ak sa zistí, že si to len hral, bude z toho obrovský škandál?
5. Posledné a najdôležitejšie pravidlo. Keď si hviezda a idol veľkého množstva ľudí, na pódiu musíš vydať najlepší výkon.
Tvoj osobný manažér..."

Máme tu koniec ďalšej kapitoly.

Čo si myslíte o príbehu Luny? A ako to asi bude pokračovať ďalej?

Dúfam, že sa vám príbeh páči...😔 a nebojte sa... už len chvíľu vydržte a dej sa uberie tým lepším a veselším smerom...