Spojila nás hudba

9.

,,Chlapčekovy to vtedy všetko došlo. Začal strašne plakať a rozbíjať všetky hračky...

Prešli dny, prešli týždne, prešli aj roky. Chlapec v sebe držal všetky tie pocity, všetok smútok, všetku bolesť a všetok hnev zo straty milovanej maminky.

No a keď uplynulo 5 rokov od jej smrti, chlapec to nevydržal a psychicky sa zrútil.

Jediné, čo ho dostalo s pod vodnej hladiny bola hudba. A preto sa začal učiť hrať na gitare.

Vždy ked hral, plakal. Čo tón, to nová a nová slza. Čo hlas, to jedna bolestivá spomienka. A takto sa našiel v hudbe.

Venoval jej svoj celý život a aj teraz, keď je smutný, alebo mu chýba jeho mama, zoberie gitaru a hrá. Hrá pieseň a uvoľnuje zo seba všetky pocity. Aby na pódiách dokázal zo seba dostať to najlepšie.

V každom jeho vystúpení je toľko emócií, ktoré cíti. A toľko sĺz, ktoré po vystúpení vypustí von.

Každý si totiž myslí, že mal rozprávkové detstvo a teraz šťasne prežíva svoj sen.

No jeho najväčším prianim je, ešte aspoň raz objať svoju matku a povedať jej toľko vecí. Povedať jej, ako veľmi ju má rád."

Papier som prehol cez polovicu. Doskackal som k Luninym dverám a príbeh sam jej popod dvere vsunul do izby.

Luna

Počula som Matteove skoky a potom mi v izbe pristál nejaký papier. Postavila som sa a papier som zodvihla. Chcela som ho hodiť do koša, no potom som si všimla tie slzy, ktorými bol celý premočený. Sadla som si teda na posteľ a začala som ho čítať.

,,Bol raz jeden mladý pár. Matka bola maliarka a otec právnik. Boli spolu veľmi šťastní.

Jedného dňa sa im narodil malý chlapček. Malé bezbranné dieťa, ktoré bolo odkázané už od mala samé na seba.

Jedného dňa šla jeho matka na otvorenie výstavy jej obrazov. No po ceste domov jej cestu skrýžil kamión...''

List som čítala ďalej a z očí mi stekali slzy. Nevedela som, že jeho mama je už mŕtva. Nevedela som, že toto všetko prežil.

,,...V každom jeho vystúpení je toľko emócií, ktoré cíti. A toľko sĺz, ktoré po vystúpení vypustí von.

Každý si totiž myslí, že mal rozprávkové detstvo a teraz šťasne prežíva svoj sen.

No jeho najväčším prianim je, ešte aspoň raz objať svoju matku a povedať jej toľko vecí. Povedať jej, ako veľmi ju má rád."

Slzy mi stále stekali po tvári. Teraz ľutujem, že som bola na neho taká zlá...

Otvorila som dvere a zotrela som si z tváre posledné slzy. Zaklepala som na Matteove dvere.

Nikto sa neozýval a tak som sa trochu zľakla. Pomaly som otvorila dvere a tam som na posteli zbadala spiaceho Mattea.

Zavrela som dvere a išla som do svojej izby. Tam som si znovu sadla a začala som čítať ten list.

Nedokázala som znovu zadržať slzy. Som tak sprostá... napísala som mu lístok, dala som ho na jeho stôl.

Potom som si rozpustila vlasy, dala som si do vlasov slnečné okuliare a išla som sa prejsť von.

Potrebujem sa prejsť. Zobrala som len kľúče. No v parku sa stalo niečo, čo som absolútne nečakala.