Spojila nás hudba

22.

Luna
Nechcela som ich opustiť a tak som zabojovala tak, ako to odo mňa Matteo chcel.

Otvorila som oči a zhlboka som sa nadýchla. Pri mne stál Matteo a jeho oči boli opuchnuté od sĺz...

No keď zbadal, že som hore, na tvári sa mu objavil obrovský a úprimný úsmev.

Matteo
Luna... nakoniec si predsa
len trochu zabojovala.

Potom sa tu okolo mňa hneď zhŕkli doktori. Vláčili ma po nekonečne veľa vyšetreniach.

Večer som už konečne mala po všetkom a Matteo tu bol stále so mnou. Držal ma za ruku a rozprávali sme sa.

Luna
Matteo zaspievaš mi tú
pieseň, čo si mi spieval?

Matteo
Jasné...

Como es que se elige una princesa?
Como saber si es de una de ellas?
La que espera que sea su príncipe azul
Como es que descubro la manera?
Pues la única belleza es la que guarda en su interior

Dale luz a mis sentidos
Ya veo la señal
Ya no soy yo
Es el amor
Y siento que estoy despertando

No se quien soy
Ni a donde voy
Aunque pensé que estaba claro

No quiero sentirme un cobarde
Solo espero, no sea tarde
Para seguir al corazón

Como es que se elige una princesa?
Día y noche pienso en ella
En su mirada
Y me habla del amor

Como es que descubro la manera?
De encontrarme frente a ella
Y escuchar su corazón

Dale luz a mis sentidos
Ya veo la señal
Ya no soy yo
Es el amor
Y siento que estoy despertando

No se quien soy
Ni a donde voy
Aunque pensé que estaba claro

Ya no soy yo
Es el amor
Y siento que estoy despertando

No se quien soy
Ni a donde voy
Aunque pensé que estaba claro

No quiero sentirme un cobarde
Solo espero, no sea tarde
Para seguir al corazón

Luna
A už vieš, kto je tvoja
princezná?

Matteo
Áno... ty si moja princezná.

Tie jeho slová ma neskutočne hriali pri srdci. Som naozaj jeho vysnívaná princezná?

Matteo musel odísť a ja som si chcela pospať. No stále som mala pred očami tú nehodu. Šľahajúce plamene, ktoré ničia moju izbu.

Znovu sa mi vrátili tie spomienky, tie pocity, ktoré som chcela tak veľmi zabudnúť.

Keď som zavrela oči, vždy som v nich videla svojich rodičov. Ten pocit, ten deň, kedy som sa mala rozhodnúť bol najťažší v mojom živote.

Na jednej strane boli moji rodičia, možnosť byť už navždy s nimi a nikdy ich nestratiť.

Na druhej strane boli zase moji adoptívni rodičia, moja kariéra a môj sen, ktorý som si vďaka nej mohla splniť.

No a ja som bola niekde v strede a musela som sa rozhodnúť. No ak by som odišla k rodičom, všetci ostatní by sa psychicky zrútili.

A keď hovorím všetci, myslím tým aj Mattea. Človeka, ktorý by kôli mne prišiel o celý zvyšok svojej hviezdnej kariéry. A to som nechcela...

No teraz, vždy keď zavriem oči, vidím svojich rodičov šťastných. A preto dúfam, že svoje rozhodnutie nebudem ľutovať.

Hneď ráno mi doktori robili zase nejaké vyšetrenia. Už mi to aj trochu liezlo na nervy.

Potom však doktor povedal niečo, čo ma potešilo najviac na svete. A to bolo, že ma dnes pustia domov.

Mamina ma domov zaviezla autom a aj keď by som to nemala robiť, otvorila som dvere na svojej izbe.

Naskytol sa mi naozaj hrozný pohľad. Všade na stenách sú sadze, na podlahe je hrubá vrstva popolu. Okno je provizorne prekryté igelitom.

Netrvalo to dlho a už sa znovu ocitám v spomienkach. Tento raz ale nie na túto udalosť. Znovu vidím vilu v plameňoch. No teraz to vidím pohľadom mojej matky.

Plačúca Sol a padajúce brvno, ktoré nás oddelilo. Všade bol oheň, štipľavý dym a žiaden možný útek. Najskôr sa dusila no potom sa zhlboka nadýchla a navždy zavrela oči.

Precitla som až na jemný dotyk Matteovej ruky na mojom pleci.

Matteo
Poď z tadiaľto preč... je to
tu nebezpečné.

Luna
A kde budem teraz spať?

Matteo
Tam, kde som spal ja.

Luna
A ty?

Matteo
Ja sa vyspím kľudne aj
na gauči.

Bola som unavená a tak som mu radšej neodporovala. Zobrala som si veci a išla som spať.

Hneď zajtra sme znovu začali riešiť náš koncert. Termín sa neúprosne blíži a my sme ešte nenašli tú správnu pieseň. No v tom mi napadlo, že niekde v izbe musí byť ten papier s textom.

Rozbehla som sa dnu a ignorovala som fakt, že po mne Matteo kričí, aby som okamžite zastavila.

V izbe som našla krabičku. Otvorila som ju a tam som našla ten papier. Na vrchu bolo napísané Alas...

Pod tým bola napísaná len jedna jediná sloha. No aj tak bola veľmi nádherná.

Nikdy nebudú pochybnosti
Nič nie je zakázané
A keď je sen tak skutočný
Je to ako mať krídla

Rozhodla som sa, že tej piesni dám celistvý vzhľad. Je čas, vytvoriť z nej majstrovské dielo.

Estoy cerca de alcanzar mi cielo (Som kúsok od dosiahnutia svojho neba)
desafiando la gravedad (Popierajúc gravitáciu)
nada puede detener este sueño (Nič nemôže zastavit tento sen)
que es tan real (ktorý je tak skutočný)

Se que no existe el miedo (Viem, že neexistuje strach)
si no dejo de intentar (Ak to neprestanem skúšať)
la emoción que me mueve (Emócia, ktorá mnou hýbe)
es la fuerza de un huracán (dosiahne silu hurikánu)

Esto que hay en mi interior (To, čo je vo mně)
es mágico por que todo puede suceder
(je kúzelné, pretože stať sa môže čokoľvek)
y si caigo vuelvo voy yo voy (A ak spadnem, vrátim sa, idem, idem)
y vuelvo y voy (a vrátim sa a idem)

Pieseň som znovu poskladala do tej istej krabičky. Dnes už nie som schopná ju dopísať, no už teraz cítim, že sa bude Matteovi veľmi páčiť.

Chcem ju napísať ako motiváciu pre tých, ktorý už nemajú silu znovu vstať na vlasné nohy. Chcem im ukázať, že život nie je až taký hrozný ako sa nám zdá. Jediné čo potrebujeme v živote nájsť sú ľudia, ktorí nás posunú vpred. Ľudia, ktorí nám pomôžu a budeme sa medzi nimi cítiť sami sebou.

A máme tu dalšiu kapitolu. Luna sa nám prebrala a koncert je nadosah.

Dúfam, že sa vám kapitola páči.