Kto sme my

Časť 24 - Vysvetlenie

Ráno mi zazvonil mobil. Volal Lukáš.

Čo mám robiť?

Dvihnúť? Dá mi kopačky. Ale o šiestej ráno? 

Nedvihnúť? Budem sa tváriť, že nie som doma. A kde inde by som asi bola o tomto čase?

Zrušiť? To mu hneď dojde, že niečo viem.

Dvihla som. No neozvala som sa.

"Dobré ránko. Peťka, si tam?"

Nebola som schopná nič povedať.

"Peťka? Láska, si tam alebo nie?"

Opäť nič. Prudko som sa nadýchla. 

"Počul som ťa. Deje sa niečo?"

Zložila som. Na nič iné som sa nezmohla. Radšej som sa išla pripraviť do školy.

Keď som prišla do triedy, už sedel na jeho mieste - čiže vedľa mňa. Nebola som schopná si vedľa neho sadnúť a tak som prišla za Danou. Našťastie sedela sama. Nič nepovedala, len sa usmiala a zložila z vedľajšej stoličky svoju kabelku. V triede si začali spolužiaci náruživo šuškať. Neprekvapilo ma to, veď vždy som sa šla pretrhnúť, len aby som sedela čo najskôr pri Lukášovi. A teraz som ho obišla, akoby tam ani nebol. Sama som nechápala, prečo to robím.

Lukáš prišiel. Nie. Nabehol a vyzeral, že každú chvíľu vybuchne.

"Mohla by si mi láskavo vysvetliť, čo sa deje?!" Pozrela som sa na Danu. Dvihla svoj mobil. Vedela som, čo mi tým chce povedať.  

"To by si mal vedieť ty. Ja tu nie som tá, ktorá má dve možnosti." Povedala som mu pokojne a vrátila som sa k Dane. Lukáš tam len ostal stáť a nechápavo sa na mňa pozeral. Snažila som sa tváriť, že to nevidím. 

"Peti, mám mu poslať tú fotku? Aby sa vyjadril."

"Nie, pošlem mu ju ja." A ako som povedala, tak som aj urobila. Videla som, že chce ísť za mnou, lenže akurát zazvonilo na hodinu a do triedy vpochodovala učiteľka. Zabzučal mi mobil.

Luky <3, 08:02

Po škole ti to vysvetlím. Len si ma prosím vypočuj. 

Peťka <3, 08:03

Som si istá, že nemám na výber..

Luky <3, 08:03

Ani sa nesnaž tomu vyhnúť. Toto je vážne..

Nevydržal to však ani do ďalšej hodiny.

"V prvom rade ťa milujem..", no v momente som prevrátila očami. "Prestaň! Dobre, viem, že to tak teraz nevyzerá, ale to dievča je moja kolegyňa."

"Ale veď ty nebrigáduješ. A keby aj, netušila som, že máme tak voľný vzťah, aby si sa olizoval s kolegyňami." Poznamenala som ironicky.

"Nechcel som ti to hovoriť, ale začal som chodiť na herectvo."

"To čo je za blbosť? Ty? Futbalista?"

"Áno. Ja. Futbalista."

"A prečo si mi to nepovedal?"

"Povedať ti, že chodím na herectvo? Pri tvojej prudko ironickej povahe by si ma akurát tak vysmiala."

"V tom prípade ma až tak dobre nepoznáš. Nikdy by som ťa nevysmiala za to, že si plníš sny a robíš to, čo ťa baví. A nechápem, čo má byť zlé na herectve, že by som ťa mala za to vysmiať." Lukáš sa pousmial.

"Hej, už ťa vidím."

"Toto si naozaj myslíš? Neveríš mi? Tak načo so mnou do riti vôbec si?! Ak už tu nemá niekto niekomu veriť, tak ja tebe! A pritom ti verím. Vieš čo, nechaj ma tak." Povedala som a odišla.

Možno sa chcel so mnou rozísť a nenabral na to odvahu. Tak chcel, aby som sa naštvala a sama sa s ním rozišla. Aby mohol byť s tou červenovlasou. Ale skutočne by nad tým až takto premýšľal? 

Keď som prišla do triedy, sadla som si opäť k Dane. Už tušila, čo sa stalo.

"Porozprávali ste sa o tom?" Spýtala sa ma hneď, ako som si sadla.

"Hej. Vraj chodí na herectvo a asi niečo trénovali alebo čo. Neviem, čo tým chcel povedať, lebo ma nasral." Dana sa na mňa začudovane pozrela.

"Ale čím?"

"Tým, že mi neverí. Načo so mnou je, keď mi neverí? V tom prípade ten vzťah nemá absolútne žiadny zmysel."

"Ako to myslíš, že ti neverí?"

"Povedal mi, že mi o tom nepovedal, lebo sa bál, že ho vysmejem. A ja že nemám dôvod to robiť, keď je to jeho sen a baví ho to. A on že 'hej, už ťa vidím'. Neverí mi a snaží sa ma ešte presvedčiť, že si myslím niečo iné, než si skutočne myslím."

"Peťa, upokoj sa. Toto nie sú dôvody na rozčuľovanie sa. Toto naozaj nie. Veď buď rada, nie je ti neverný."

"Nie je mi síce neverný, ale mi neverí." Išla som si svoje. Ale mala zase pravdu. Začínala som mať pocit, že sa z nás pomaličky stávajú kamarátky.

"Ale určite áno. Len pochyboval o tvojom vysmievaní sa. Skús byť trochu empatická. Tým myslím, že sa skús vcítiť viac do jeho kože. Nechcel ti povedať, že začal s herectvom. Prečo? Nechcel vyzerať ako trápny šašo, ktorý sa pretŕča pred ostatnými v napasovaných kostýmčekoch. Som si istá, že to bolo presne tak, ako hovorím." Musela som sa pousmiať pri predstave Lukáša v legínach.

"Bože môj, aj keby bol v tej najtesnejších a najvyligotanejších legínach, tak by som ho ľúbila." Vtom vošiel do triedy. Pozrel sa na mňa pohľadom, ktorý naznačoval až príliš veľa. Skleslosť. Smútok. Žiaľ. A túžbu. Túžbu ma vziať do náručia. No nemohol.

Kým som sama za ním neprišla. Podišla som až úplne k nemu a vášnivo ho pobozkala pred očami všetkých, ktorí sa v tej triede nachádzali.

"Ľúbim ťa aj v legínach!" Zapišťala som a hodil na mňa maximálne nechápavý pohľad.

"Aké legíny?" Opýtal sa a Dana chytila záchvat smiechu. Potom prišla ku nám.

"Vysvetlila som jej, že si sa jej pravdepodobne bál povedať, že budeš chodiť po javisku v napasovaných kostýmčekoch a asi to vzala príliš doslovne." Teraz sa pre zmenu zasmial Lukáš.

"No strašne vtipné, že ťa ľúbim. Fakt."

"Ale noo. Veď aj ja teba a dobre to vieš." Povedal a pobozkal ma.

"No. Som rada, že ste si to vysvetlili. Tým pádom sa to stretko asi ruší, však Peťa?"

"Ah. Stretko. Vieš čo, nemusíme ho rušiť. Akurát teda nebudeme riešiť tohto neverníka." Povedala som a šťuchla Lukáša do brucha.

"No dobre. Tak môžeme ísť rovno po škole, čo ty na to?"

"Dobre." Dana prikývla a odišla na svoje miesto. Pomedzi to, ako som objímala Lukáša, som si všimla, že mi Dana presúva veci k nemu. Zlatá. Všetko hneď pochopí. 

Po zazvonení som si sadla k Lukymu. Nedávali sme pozor ako vždy. Spomenula som si, ako sme sa vlastne spoznali. Nenávidela som ho. 

A teraz ho milujem.