Kto sme my

Časť 16 - Strach a Ozzy

Volala mi mama.

„Musíš hneď prísť domov!" Ak nepozdravila, znamenalo to jedine, že sa niečo stalo.

„Čo sa stalo?"

„To teraz nerieš a okamžite príď!" Povedala mama a zložila.

„Deje sa niečo?" Spýtal sa Lukáš.

„Mama mi volala, že mám okamžite prísť domov a že nemám riešiť, čo sa deje." Odpovedala som mu.

„Tak počkaj, odprevadím ťa." Povedal a išiel hľadať papuče. Nechcela som však, aby vstával z postele.

„Nemusíš. Ty sa hlavne lieč, dobre?" Lukáš sa zamračil.

„Ale veď si moja frajerka, musím ťa odprevadiť!" Typické..

„Si chorý, musíš akurát tak ležať v posteli. Ja som veľké dievča, zvládnem prejsť tých pár krokov. Tak sa maj." Povedala som zbrklo, dala mu pusu, zabuchla dvere a utekala za mamou. Prišla mi SMSka.

Lukasino (v tom návale emócií a všetkého možného som to ešte nestihla prepísať) 17:12

Daj mi potom vedieť, či je všetko v poriadku.

Peťka <3 (on už stihol) 17:13

OK. 

Trielila som domov rýchlosťou svetla. Mala som naozaj veľké obavy o to, čo sa mohlo stať. Čo ak sa stalo niečo otcovi na služobke? Alebo čo ak mame nie je dobre?

...

„Už.. som.. doma.." zakričala som zadychčane a okamžite išla hľadať mamu.

Kúpeľňa? Nič. Chodba? Nič. Moja izba? Nič. Obývačka? Prekvapivo nič. Spálňa? Na počudovanie nič. 

„MAAAMIIIIII??? KDE SIIIIII?" Začala som vrieskať a bola som si istý, že stará Matyášová má už aj so svojim hrdzavým chodítkom namierené k našim vchodovým dverám. Mama sa však neozývala a zmocnil sa ma pocit neistoty a úzkosti.

Nakoniec som mamu našla v špajzi. Držala sa najvyššej poličky a kričala. 

„Áááááááááá!" Zakričala opäť.

„Mami, preboha? Čo sa stalo? Ublížil ti niekto?"

„Ááááááááááááááá!!!" Zopakovala zase bez akéhokoľvek náznaku odpovede na moje otázky.

„Mami, veď sa už ukľudni. Čo sa ti stalo, preboha?"

„MYYYYYŠ!! Ááááááááááááááá!" Zrazu som na zemi zbadala malú sivú myšku, ktorá nám s mamou prebehla medzi nohy. Cukla som a mama sa už držala poličky ako kliešť.

„To si robíš srandu? Veď som sa bála, že sa niekomu niečo stalo!" Mama sa pomaličky púšťala poličky, ktorá očividne zniesla viac, než som si kedy myslela.

„Stalo. Mne. Mám psychicko-fyzikálny šok." Mama mala príšerný strach z čohokoľvek, čo pripomínalo myš. Čiže objavenie myši v našej špajzi bolo (aspoň pre moju mamu) absolútne neprípustné.

„Psychicko-fyzický, keď už." Opravila som ju nakoniec, pretože gramatické hrúbky som jednoducho nezniesla v akejkoľvek situácií.

„No vidíš, v akom som šoku?" Prevrátila som očami.

„Mami. Pokoj. Je to iba malá myška. Zlatunká. Milunká. Neublíži ti." Mama sa na mňa pozrela, akoby som jej práve povedala, že náš byt obsadilo stádo mamutov. Ani proti tým by nič nemala.

„To je netvor! Čo to nechápeš? Myslíš, že by nám Matyášová požičala jej Ozzyho?" Ozzy bol fiktívny netopier starej Matyášovej. Fiktívny preto, pretože ona bola jediná, ktorá ho kedy (údajne) videla. Tvrdila, že to je jej miláčik. No silno som pochybovala o tom, že by doma mala netopiera, ktorý väčšinou (ak mi biologikárka neklamala) žije v jaskyniach. 

„Vieš, že Ozzy neexistuje. Nesprávaj sa ako pubertiačka. A to ti hovorí pubertiačka."

„Podľa mňa.." začala filozofovať mama, no tom som nesmela dopustiť. Jej filozofické úvahy boli minimálne na niekoľko hodín a končili tým, že mi trčal zadok zo skrine na lieky od bolesti hlavy.

„Mama, stačí. Zavolám Adamovi. Jeho otec je veterinár."

„A čo nám pomôže veterinár? Odoženie tú myš skalpelom alebo čo? To treba zabiť."

„Nikdy! Zvieratá sa zabíjať nebudú! Volám Adamovi."

...

„Ďakujeme, pán Predičný. Veľmi si vážime, že ste prišli." Lúčila sa mama s Adamovym otcom, ktorý v nádobke o malými otvormi držal Freddieho (aspoň tak som tú myš nazvala).

„Nie je začo, pani Skalická. Aj nabudúce. Ste si istá, že nechcete ísť na pohotovosť?"

„Áno, som si istá. Viete.." pokračovala mama a my s Adamom sme na seba hodili rovnaké zúfalé pohľady. 

„No čo, Peti? Ako sa máš?" Spýtal sa.

„Ale dobre. Len som sa bála, že sa niečo stalo. Takýto hysák kvôli nejakej malej chlpatej veci som ešte nezažila."

„Neber to tak. Proste má tvoja mama strach z myší. Na tom nič hrozné nie je."

„No veď nie. Ale kriste, veď ma mohlo poraziť." Adam ma objal.

„Neboj sa, už je všetko v poriadku." Nevedela som si pomôcť. Adamove objatie ma vždy upokojilo. A Adam, akoby to vedel a akoby vždy aj vedel, kedy to má použiť na dobrú vec (teda aby ma upokojil).

„Inak, mám novinky!" Adam sa na mňa prekvapene pozrel.

„Vážne? Tak spusť!" Viac mi nebolo treba.

„Dala som sa dokopy s Lukášom!" Adam na mňa vytreštil oči.

„Fúha. Tak predsa len si mu dala šancu? S Alex sme si už mysleli, že ho necháš vo friendzone."

„Nedalo sa. Zas nemám nasadené ružové okuliare a som pripravená aj na verziu, že sa zachová ako idiot, ale je mi s ním dobre a to je podstatné." Adam sa pousmial.

„Tak som rád." Vtom mi zablikal mobil.

Lukasino, 19:21

Si v poriadku? Deje sa niečo?

Peťka <3, 19:22

Prepáč, úplne mi to vypadlo z hlavy. Áno, všetko je v poriadku. Za malú chvíľku ti zavolám a vysvetlím ti to. :) :*

Luky <3, 19:22

Dobre, tak idem na messenger, nech neplatíš. :) :*

„No Luky je úplne zlatý. Vraj 'nech neplatíš'." Poznamenal Adam cez moje rameno a začal sa smiať.

„Prestaň, ty magor. Ja ho mám rada." Povedala som urazene a päsťou ho udrela do bicepsu. (Čo viac bolelo mňa ako jeho, keďže chlapec začal 'posilovať'.) 

„Však to ti nikto neberie. Určite aj on teba. Ale ja ťa mám radšej." Prosím? „No, ehm. Mohli by sme zajtra spolu niekam ísť, čo ty na to?"

„Jasné. Kebab po škole?" Adamovi sa objavili v očiach iskričky.

„No že váhaš! Kebab som nemal snáď roky!" 

Pevne dúfam, že už nebudem mať od tohto príbehu takú pauzu, akú som mala doteraz a časti budú chodiť pravidelne. Často som počúvala, nech napíšem už konečne ďalšiu časť. Konečne som sa k tomu dostala, tak som napísala za dva dni rovno dve časti. :D Za všetky komentáre, votes a zdieľania vopred ďakujem. :)