Kto sme my

Časť 4 - Alex je čudná

Bol to Adam.

„Čo ty tu robíš?! Veď pred 10 minútami sme sa lúčili. Prečo nie si s Alex?" A ako sa dostal na zástavku skôr ako ja a dokonca bez toho, aby som si ho všimla?

„Prečo nie som s Alex? Spýtaj sa jej, ona ti to určite rada vysvetlí!" Odpovedal dosť podráždene.

„No moment, moment. Čo sa zase stalo?" Spýtala som sa.

„Zastavila nás jedna jej kamarátka z 1.B. Začala rozprávať o akomsi vašom novom spolužiakovi Lukášovi, že aký je sexy a úžasný. A vieš čo spravila Alex? Súhlasila! Pred mojimi očami povedala, že 'áno, vyzerá fakt super'." Pred mojimi očami povedala.. no musel byť naozaj rozrušený. Ale z tohto?

„Dobre, Alexino srdce síce patrí tebe, ale nezdochlo. Nemôžeš od nej chcieť, aby sa na iného chalana ani nepozrela. Aj ty sa pozeráš na iné baby." Áno, s Adamom sme najlepší kamaráti, ale zdalo sa mi, že obviňuje Alex zbytočne.

„No počkaj, to nebolo všetko. Tá jej kamarátka - tuším sa volá Sára - jej hneď na to povedala, že organizuje cez víkend oslavu jej narodenín a že či nechce prísť. Alex sa začala vyhovárať, no potom spomenula, že by pozvala aj Lukáša a zrazu už nebola proti." Povedal Adam.

„Asi len zmenila názor, keď si uvedomila, že tam budú aj noví ľudia a že ona by tam nebola. A myslím si, že by ťa zobrala so sebou. A to by už s ním vôbec nemohla flirtovať." No veď kto by flirtoval s iným, keď má pri sebe toho svojho?

„Nezobrala. Schválne som sa jej spýtal zo srandy, že o koľkej vyrážame na tú párty. A povedala, že 'Ále trdlo, veď spolu budeme v nedeľu. Nemôžeme byť spolu každý deň. Potom sa jeden druhému zunujeme.' No chápeš ju? Pred pár dňami nič iné nechcela, len byť so mnou každú sekundičku jej života a teraz mi povie toto?" Adam vyzeral naozaj ustráchane. Rozhodla som sa ho upokojiť, napokon nič iné mi nezostávalo.

„Je to zaujímavé. Podľa mňa o nič vážne nejde, ale spýtam sa jej a dám ti vedieť." Neverila som, že by mu chcela zahýbať, ale aj mne to na Alexine pomery prišlo prinajmenšom zaujímavé.

„Buď taká milá, prosím." Prikývla som a všimla som si môj autobus.

„Dobre. Ale už musím ísť. Zatiaľ sa maj." 

„Aj ty, Peti." Povedal, objal ma a stratila som sa v autobuse.

...

Keď som prišla domov, moje prvé kroky smerovali do postele. Ľahla som si, vytiahla som mobil a zavolala Alex.

„Áno, Peťka?" Zdvihla Alex. Veď kto iný, keď som volala jej..

„No ahoj. Som počula, že ideš cez víkend na žúrku." Treba ísť priamo k veci.

„Adam ti už hovoril? Áno, idem tam. A mám zavolať aj teba. Tak dúfam, že pôjdeš."

„Dúfam, že to nemá súvis s tým, že tam ide aj Lukáš. Adam bol dosť nahnevaný."

„Nie, nemá. Ale Lukáš je zlatý chalan." Prosím?

„Niečo mi ušlo?" Spýtala som sa mierne v šoku.

„Keď si odišla cez veľkú prestávku za triednou, prišiel za mnou." Čudné.

„Aha. Nemalo by to byť naopak, keď on je ten, čo je u nás nový?" No veď.. logicky.

„Tiež som si myslela, ale povedal, že si hľadá nových kamarátov a vraj som mu prišla sympatická. Tak sme si pokecali, vymenili facebooky a čísla a ideme už aj spolu na tú žúrku." Úplne ma heglo.

„Zadrž, zadrž! Si zadaná!" Prisahám bohu, že som to zakričala.

„Teraz zadrž ty! Robím to kvôli tebe." Povedala Alex pobavene.

„Preskočilo ti? Kvôli mne?!" 

„Keď som sa s Lukášom rozprávala, prišiel mi v mnohom podobný ako ty. Tak mi napadlo, že na tej žúrke by ste sa mohli konečne normálne porozprávať, keďže v škole to očividne nepôjde, ty cukrúšik." .. Čím nenápadne pripomenula to dnešné ráno. 

„Tak ja ti poviem, aby si ma nechala v ulite a ty ma z nej rovno vyberáš kliešťami menom Lukáš Krasín!" Prečo si pamätám meno toho čudáka, čo očividne flirtuje s mojou zadanou kamarátkou?

„Ale on je naozaj super. A ver či nie, ale raz to sama uznáš. Musela by si sa s ním porozprávať." Bola ako prepnutá.

„Nebuchla si sa doňho náhodou? Vieš, keď už ste si vymenili čísla aj facebooky a bohvie čo ešte, kým som bola preč.."

„Veď mám Adama, ty koza. Načo by mi bol ďalší chalan?" To nebola odpoveď na moju otázku, pomyslela som si. Ale Alex málokedy odpovedala priamo na otázky.

„Ale keby sa niečo dialo, povieš mi to, všakže?" Spýtala som sa pre pokoj v duši a v hentom turbulentnom vzťahu, čo panoval medzi Alex a Adamom.

„Jasnačka. Hí, akurát mi píše Lukáš. Že ako sa mám. No nie je to milé?" Úplne som si vedela predstaviť ten jej úsmev pri pohľade na chat s Lukášovým ksichtom.

„A vraj podobní. Veď mňa absolútne nezaujíma, ako sa majú spolužiaci, ktorých vôbec nepoznám." Bola to pravda. Pokiaľ som k niekomu nemala citovú väzbu (a musela byť poriadne silná), nemala som dôvod sa o danú osobu zaujímať.

„My sa už poznáme, Peťa. A budem už končiť, chcem si s ním písať a zistiť o ňom viac. Musím si byť istá, že dať vás dvoch dokopy bude dobrý nápad." Šiblo jej. Totálne. 

„Budem sa tváriť, že dať dokopy som nepočula. Inak si rob čo chceš. Ale neublíž Adamovi."

„Neboj sa, akurát si s ním píšem. Presvedčila som ho, že sa nemusí báť, že všetko to robím len kvôli tebe." Povedala úplne pokojne.

„Hádam tomu uverí." Poznamenala som.

„Určite. Ja mu nemám dôvod klamať. Len už budem musieť ísť. Zatiaľ ahoj."

„Čaau." A zložila som. 

Konečne som sa mohla ísť najesť a robiť si úlohy. (Vážne som použila slovne spojenie 'konečne si môžem ísť robiť úlohy'?) Spravila som si praženicu, dala do nej štipku soli a mletú papriku, natrela si žemlu taveným syrom a šunkou a zaborila som nos do učebnice chémie, keďže sme na druhý deň mali mať z nej písomku. No stále mi vŕtalo hlavou to, prečo sú všetci z Lukáša tak mimo. A čo je to vlastne zač a o čo mu ide, keď sa snaží o kontakt s Alex, o ktorej to, že je zadaná, vie už hádam každý. Nechápem. Aj by som sa to pokúsila zistiť, ale moja pomerne flegmatická povaha ma v tom zabrzdila. Radšej som si spravila ešte jednu žemlu a vyrovnávala som chemické rovnice. 

Všetko by vtedy aj bolo v poriadku, no to som ešte netušila, čo ma čaká nasledujúci deň.. 

Nezabudnite komentovať, hlasovať a zdielať. Budem Vám za to veľmi vďačná! O:)