Kto sme my

Časť 27 - Druhý jún #1

Myslím, že tu nie je potrebné opisovať, ako sme sa dostali domov a ako sa Adam prežral nachos so syrovou omáčkou. Pochopte ma, nechcem vám tu opisovať, ako mu potom bolo zle. A bolo mu veľmi zle, keďže toto jedlo zblajzol za 15 minút.. keby jednu porciu, ale on dal rovno štyri! A potom dal štyri hodiny na záchode. Skvelé, už to opisujem, aj keď som povedala, že to robiť nebudem.. 

Každopádne Adam u mňa prespal, keďže na druhý deň bola sobota a do škôl sme sa tým pádom nechystali. Ráno sme si naplánovali deň so svojimi polovičkami. Vzhľadom na spoločnú minulosť Lukáša a Alex sme sa ale rozhodli z toho nerobiť dvojité rande a Adama som doobeda decentne vyhnala z môjho baráku. 

O polhodinu mi zazvonil Lukáš, ktorý, ako zvyčajne, nevydržal pohľad na mňa na dlhšie ako 10 minút. 

Viete, keď sme boli, napríklad, vonku a prechádzali sme sa, vedeli sme sa spolu zhovárať aj niekoľko hodín vkuse. No akonáhle sme si sadli niekam na lavičku a nadviazali sme podstatne viac očného kontaktu a videli navzájom jeden druhého, naše ústa akoby stratili prepojenie s mozgom. Čo by vlastne neprekážalo, keďže naše mozgy vtedy úplne prestali pracovať a boli schopné iba núdzového režimu a teda ochotné vnímať akurát to, že máme pred sebou najkrajší zjav na svete. A to samozrejme ihneď končilo bozkávaním, pretože naše ústa, pre zmenu, nedokázali vytvoriť sled rozumných viet (alebo aspoň jednu súvislú vetu), no za to sa dokázali hýbať v jednom rytme, vnímajúc zmyselné a krvou naliate pery toho druhého, aj desiatky minút.   

Takže si viete predstaviť, ako vyzerali naše spoločné chvíle v baráku, kde sme boli len sami dvaja.

Jeden by povedal, že je to nezdravé a píšem telenovelu.  

Áno. 

Pravda pravdúca.

A preto s touto témou končím a radšej budem pokračovať v inom duchu.

...

Druhý jún.

Sobota. 

A moje osemnáste narodeniny.

Prvý darček mi nachystala matka príroda v podobe menštruácie. 

Druhý darček tým pádom bol ibalgin a naozaj som dúfala, že sa mi toto celé len sníva. Musela som však zachovať pokoj a týmto darčekom si neznechutiť prvý deň dospelosti. 

Mobil mi vyzváňal každých desať minút. Telefonáty typu "všetko najlepšie", "už si konečne dospelá", "už môžeš piť a fajčiť", "poriadne to osláv", "neopi sa moc", "nezabúdaj, na opicu je najlepšie.." a podobné vetičky som skutočne počúvala celý deň.   

Najviac rečí mala okolo toho moja drahumilovaná babička, ktorá mi do sms-ky napísala kompletného spievodcu svetom alkoholu. Žila v utkvelej predstave, že jediný alkohol, ku ktorému som kedy pričuchla, bola alpa v kúpeľni. 

"Peťulka, vnučka moja jediná, dnes prvýkrát vyskúšaš alkohol. V prvom rade - tvrdé nepi, to pijú len starí chlapi v krčme. Žiadna vodka, borovička, slivovica a podobné páleniny. (Áno, tak to nazývala.) Ty si dáma.." Môj pohľad vtedy spočinul na troch fľašiach vodky, ktoré sme kúpili s Lukášom, rume, domácej čerešne od Adama a gine od Alex, ktorá ešte zabehla kúpiť tonic. "..Neprežeň to, maximálne si daj dve deci vínka.. a nie červeného, lebo z neho bolí hlava. Daj si biele a polosladké. Sladké je sladké a suché ti nebude chutiť. Pokiaľ by ti niekto nútil niečo iné, odmietni. Prajem ti všetko len to najlepšie a uži si svoj veľký deň! S láskou Tvoja babička Anetka a deduško Jožko." 

Rozhodla som sa zavolať Lukymu.

"Áno zlatíčko?" Ozval sa milým hlasom - ako vždy. 

"Počuj, písala mi babka, to si musíš prečítať. Nemám vraj piť tvrdé. Čo s tým urobíme?" Spýtala som sa ho pobavene.

"Čo by sme robili? Zákaz máš ty, my ostatní môžeme." Debo.

"Ale no taaaak."

"No nie, budeš pekne počúvať babku! Žiadne tvrdé! Čo ti kúpim? Majú detský šampus, chceš jahodový? Áno, chceš. Ja ho beriem! Idem do pokladne,  zatiaaaaľ." A zložil.

Toho dňa bol Lukáš veľmi roztržitý. Chápala som to. Snažil sa, aby som mala čo najkrajšiu oslavu. Vždy sa mi snažil vyčarovať úsmev na tvári. Keď som bola smutná, aj keď som bola veselá - vraj radosti nikdy nie je dosť. Dokázal to aj maličkosťami - napríklad keď ma pohladkal po tvári alebo mi povedal, že tá nová sukňa mi skutočne pristane. Nikdy som nepotrebovala veľa. A od Lukáša už vôbec nie. Dával mi viac než som vôbec chcela. Niekedy som mala pocit, že mi číta myšlienky. Nemuseli sme sa ani rozprávať, aby sme vedeli, ako tomu druhému je. 

A to som sa nikdy nechcela zamilovať.