Kto sme my

Časť 5 - Čo sa to sakra deje?

Utorkové ráno ma ničím neprekvapilo. Akurát tým čudom, čo sa mi vytvorilo na hlave počas noci, nazývaného aj vlasy. Rozhodla som sa teda skrotiť moju divokú hrivu žehličkou na vlasy, spravila som si očné linky, dala špirálu a išla do školy.

V autobuse nastúpila moja spolužiačka Daniela. Občas moc utáraná - na moje tichšie pomery. A neskutočne rada klebetila. A takých ľudí som ja nikdy nemala rada.

„Dobré ránko, Peti." Zatiahla svojim prehnane sladkým tónom.

„Aj tebe." Odpovedala som s absolútnym nezáujmom. Nevšimla si.

„No čo hovoríš na nášho nového spolužiaka?" Ako vážne? Musela si však všimnúť môj výraz v tvári. „Neboj sa, ani mne nie je moc sympatický." Toto ma však zaujalo. Konečne nejaké dievča, ktoré z neho neodpadávalo.

„Prečo?" Spýtala som sa.

„Údajne hral profesionálne futbal a všetci dobre vieme, že futbalisti sú najväčší sukničkári." 

„To je naozaj vážny dôvod na to, aby ti bol nesympatický." Odpovedala som s rannou dávkou irónie.

„Počkaj. Z toho vyplýva aj to, že je dosť arogantný a namyslený. Keď sa v triede rozprával s Alex, vyhrnul si tričko, aby jej ukázal svoje buchty a jej dobre že oči nevypadli. A potom ukazoval aj svaly na rukách, no to už sa okolo neho zhŕkol celý dav mladých slečien híkajúc a ochkajúc." 

„Toto mi Alex nespomenula." Brala som to však len ako Danieline čudesné výplody z hlavy.

„Lebo sa snaží zachovať si imidž verného dievčaťa. Ale ver mi, nevedela z neho odtrhnúť oči. A ani ona jemu nie je ľahostajná. Darmo, čaro sukničkárov. Adam má smolu. A Alex s Lukášom by spolu tvorili celkom chutný párik." 

„Mhm." Našťastie už sme mali vystupovať a mne sa podarilo Daniele ujsť. To čo boli za reči? Alex by ničoho takého nebola schopná. Rozhodla som sa to teda vypustiť z hlavy. 

Dostala som na chodbu, na ktorej konci bola moja trieda. 3.A. Ako každý deň som vošla dnu, no vtom ma heglo už druhýkrát za tento týždeň.

„Vieš, Alex. Ty si iná, ako boli ostatné. Mal som pár jednorázoviek, dievčat bez rozumu. Ale pri tebe je to taký.. strašne zvláštny pocit. Keby mi dáš šancu a pôjdeme spolu na rande, som si istý, že by to medzi nami išlo. Aj napriek tomu, čo.." Vravel Lukáš Alex. A ona sa usmievala! Musela som to okamžite prerušiť!   

„A následne nasadneme na trblietavého pegasa, budeme s ním cestovať po cukríkovoružových oblakoch, vyhýbať sa úskaliam, ktoré nám budú čeliť a bojovať s viachlavými drakmi, až kým nás nerozdelí samica z kmeňa zmaľovaných štetiek, ktorá bude mať namiesto mozgu botox, lebo však ja som len obyčajný chudák, ktorý na viac nemá. Seriózne, daj jej pokoj. Je zadaná." Ozvala som sa prerušujúc ich romantickú idylku.

„Petra.." Ozvala sa Alex, ale prerušila som ju.

„Alex, ticho. Prečo balíš zadané baby? To nemáš čo iné na robote?!" Bolo zvláštne sledovať, ako kričím na chalana, ktorý je odo mňa minimálne o hlavu vyšší, ak nie aj o viac.

„Peťa, to, čo sa deje medzi mnou a Alex je čisto naša záležitosť." Odpovedal.

„No to teda nie je! Jej frajer je môj najlepší kamarát a posledné, čo si zaslúži je to, aby mu niekto balil dievča." Bola to pravda. Adam bol milý a zlatý chalan a toto by si nikdy nezaslúžil.

„Petra, odíď od nás." Povedala Alex rázne.

„Aha, takže ty s tým jeho pošahaným návrhom súhlasíš? Prečo to chceš Adamovi spraviť?"