Kto sme my

Časť 8 - Nový kamarát

„To prečo na nás tak čumia?" Spýtal sa ma Lukáš.

„Netuším." Odpovedala som mu. To už nás zbadala Alex.

„Ahoj Luky." Povedala a vrhla sa mu do náručia.

„Ach, Alex. Chýbala si mi." Povedal a pritiahol si ju bližšie. Rozhodla som sa si ísť sadnúť na svoje miesto. No moja milovaná samota mi nebola dopriata ani tentokrát.

„Tak ktorá z vás to s ním chodí?" Spýtal sa ma spolužiak Patrik. Tak preto tie pohľady!

„Vidíš, nie?" Odpovedala som mu, pričom som ukázala prstom na stále objímajúci sa Krasínovsko-Vyskočilovský pár.

„Čo si taká podráždená? Sa ti páči alebo čo?" Spýtal sa zvedavo.

„Nie, prečo by mal?" Spýtala som sa nechápavo.

„Chvalabohu. Už som si myslel, že mi ťa niekto ukradne." Povedal a žmurkol na mňa.

„Patrik, už som ti povedala, že nerandím." Odmietla som ho už pred polrokom. Aj pred tromi mesiacmi. A aj pred dvomi. Prečo to teda ten chalan nedokáže pochopiť na prvýkrát? Lebo ak sa zamiloval, má chlapec smolu.

„No veď nemusíme ísť hneď na rande. Ale taký čaj by teraz v decembri nebol odveci. Mňa to poteší a teba zohreje. Pokecáme ako kamoši. Čo ty na to?" Spýtal sa s úsmevom na tvári.

„Nie. Ako vždy. Poznáš ma. Kecať môžeme aj v škole."

„Ale s Lukášom by si išla, však?" Povedal vyčítavo.

„Nie, nešla. A daj mi už pokoj!" Patrik sa otočil (keďže sedel predomnou) a išiel si opisovať domácu úlohu od Eleny - triednej bifľošky. Zbadala som, ako si vedľa mňa sadá Lukáš.

„Ešte sa hneváš?" Spýtal sa ma hneď, ako sa usadil.

„Prečo chceš, aby sme boli v pohode?" Spýtala som sa pohotovo.

„Neviem. Nechcem si robiť nepriateľov, to som ti už hovoril. A už vôbec nie z ľudí, ktorí sú kamaráti s mojou frajerkou. A si mi sympatická." Ja a sympatická? To počujem prvýkrát.

„Ja už ale nie som kamarátka s tvojou frajerkou." Povedala som mu.

„Alex je naozaj ľúto, že ti musela klamať. Nechcela."

„A pritom to robila. A navyše tak nechutne presvedčivo."

„No dobre, tak si to nechaj prejsť hlavou. Ale aspoň my dvaja by sme sa mohli spolu baviť, čo ty na to?" No čo som mala robiť? Vlastne som ja osobne nemala dôvod byť naňho zlá. Ale vadilo mi, že ublížil môjmu najlepšiemu kamarátovi. Ale ako poznám Adama, časom sa z toho dostane. 

„Fajn." Povedala som mu.

„Dobre. Takže budeme kamaráti?" Spýtal sa. Jeho tmavohnedé oči si ma obzerali a lietali z nich iskričky. Vyzeral to byť úplne normálny a milý chalan. A to som väčšinou pri chalanoch nemala taký pocit.

„Môžeme." Povedala som a usmiala som sa. Úsmev mi opätoval.

„Super! Pôjdeme po škole niekam? Viem, že chalanov odmietaš, ale tak zadaných by si nemusela." Povedal pobavene. Musela som uznať, že Alex si dobre vybrala. Hoci ma mrzelo, že si to Adam musel odskákať.

„A čo Alex?" Spýtala som sa.

„Nemôže. Ide k zubárke a potom sa musí učiť." Povedal so smutným tónom v hlase.

„Ahá, takže ti mám robiť náhradu za Alex? Akože pŕŕ!" No čo som?

„Nie, tak som to nemyslel. Ale je fajn mať nejakú kamarátku, s ktorou sa viem len tak porozprávať."