Kto sme my

Časť 22 - Deň zmien

Opäť prešiel nejaký čas a mama toho dňa odchádzala za otcom do Ameriky. Nakoniec sa mi ju definitívne podarilo presvedčiť, aby som zatiaľ ostala doma a nemusela ísť k babke. Jedna vec mi však stále vŕtala hlavou..

"Prečo sem otec nechce prísť?" Pýtala som sa mamy, zatiaľ čo hľadala krém proti vráskam. 

"Neviem, zlatko." Aha, skvelé. Takže už ma ani nejde presviedčať, že 'ocinko sem isto chce prísť'. Po niekoľkých mesiacoch som vlastne zistila, že mám pravdu. Výborne.

"Tak načo ideš ty za ním?"

"Lebo ma chce vidieť." Idiot. Keď ju chce vidieť, nech sem láskavo nakráča. Čo sa má vôbec čo ona za ním trepať cez pol zeme?

"A ja som mu ukradnutá."

"Nie si. Ale ty nemôžeš ísť so mnou, lebo musíš dokončiť ročník. Už si veľa vymeškala kvôli tej operácii."

"Ani vtedy neprešiel." Mama zavrela svoj červený kufor. Mal už asi tisíc rokov.

"Teraz už nie je čas na výčitky. Ale skúsim trochu naňho zatlačiť." Vtom mame zazvonil mobil. Bol to taxík, ktorý ju mal odviezť na letisko. "Ideš so mnou na letisko?"

"Nie. Vieš, že nemám rada tie preafektované hodinové lúčenia."

"Dobre. Tak ahoj. A poď sem." Povedala, podišla som k nej asi o krok a objala som ju. Vtisla mi bozk do vlasov a utekala preč. 

Ostala som sama. Ja a náš veľký byt. Keďže bol víkend, mala som zrazu kopu času na premýšľanie. To by ma však po minúte dostalo do totálnej depresie a tak som k sebe zavolala Lukáša. O polhodinu zazvonil zvonček. 

Otvorila som dvere a než som stihla čokoľvek povedať, Lukáš ma vtlačil do bytu, zabuchol dvere, následne ma dvihol, oprel o stenu a začal náruživo bozkávať. Bolo to síce skvelé, ale tušila som, kam to smeruje a tak som sa po chvíli odtiahla.   

"Čo sa deje?" Spýtal sa zadychčane.

"Vidím, kam to dnes smeruje."

"No hej. Už sme raz túto tému mali. Ale vieš, myslel som si, že sme už celkom dlho spolu na to, aby.. ale ak sa stále na to necítiš, tak.." Rázne som ho prerušila.

"Chcela som len povedať, že to chcem tak ako ty." Nechápala som tomu, čo hovorím. Keď som sa odtiahla, chcela som mu povedať, že na tieto veci ešte potrebujem čas. Potom som sa však zadívala do jeho očí a akoby tá žiadostivosť, čo z nich sršala, bola zrazu akási nákazlivá. 

Viac slov už nebolo treba. Lukáš ma opäť dvihol a odniesol do izby. 

Bolo to iné než som čakala. Bola som akčnejšia ako som si myslela, že budem. Vždy som si myslela, že prvýkrát budem len ležať na posteli ako vorvaň na suchu a dúfať, že si to chlapec odmaká, ja občas zavzdychám pre efekt a bude z toho niečo strašne úžasné - tak to aspoň ukazovali v telke. Lukáš však mal už nejaké skúsenosti a snažil sa ma čo najviac naučiť. Nie len techniku, ale aj ako sa uvoľniť a užiť si to tak, ako by sa malo. A musím uznať, že to pomohlo, hoci som aj tak cítila značnú bolesť. Ale to by nebol Lukáš, keby si to nevyčítal. 

Ten moment nás spojil, pretože sme sa o sebe dozvedeli veľa vecí. Ja som napríklad zistila, že Lukáš vie byť veľmi citlivý a nežný (až mi to v niektorých chvíľach liezlo trochu na nervy) a čo zistil on o mne síce neviem, ale podľa mňa to bol minimálne fakt, že mám v sebe istú dávku hanblivosti (aspoň čo sa týka odhaľovania môjho tela).

Po sexe sme sa ešte dlho rozprávali. Ani nie tak o tom, aké to bolo - viem totiž, že obaja vieme, aké to bolo, keďže sme to prežívali spolu - ale o bežných veciach. Školu sme vynechali, nebudeme si predsa kaziť víkend touto nadrozmernou hlúposťou. 

"Neskočíme cez leto niekam k moru?" Spýtal sa zrazu Lukáš, akoby nič.

"A ty si vážne myslíš, že mi moja brigádnicka výplata na to vystačí?"

"Nemusíme ísť do 7 hviezdičkového hotela. Čo tak Chorvátsko alebo Taliansko? Otec by mi požičal auto a anglicky vieme obaja."

"Ja neviem. Ty máš tak spontánne nápady, na ktoré neviem spontánne odpovedať." 

"Stačí, keď povieš áno a cez prázdniny môžeme vyraziť."

"Tak poďme teda." Povedala som nakoniec. 

"Aj som si myslel, že budeš súhlasiť."

Boli sme síce spolu pomerne krátko, ale začínala som mať pocit, že vo veľa veciach zmýšľame rovnako. Niekedy nám stačil len obyčajný pohľad, aby sme pochopili, čo jeden od toho druhého chceme. Keď sme si spolu robili domáce úlohy, nad zadaniami sme rozmýšľali rovnakým štýlom. Išli sme von na prechádzku a niečo sa stalo - reagovali sme rovnako. Dokonca sme začali počúvať aj rovnaké pesničky. Všetko, čomu sa venoval, mi prišlo skvelé, hoci keď doteraz robil niekto to isté, nebola som tým ani zďaleka tak uchvátená.

Luki nakoniec u mňa ostal celý víkend a v pondelok ráno sme spolu išli do školy. 

Počas prestávky mi zavolal Adam. Vraj či sa nemôžeme dnes stretnúť, že je to súrne.

...

Pondelok 14.04., kaviareň

"ZBLÁZNIL SI SA?!" Zrevala som naňho v momente, ako vyrukoval s tým nápadom. 

"Upokoj sa."

"SI NORMÁLNY? SPROSTÝ? UŽ ÚPLNE?!?" 

"Vravím, že sa máš upokojiť." Tche! Upokojiť. Tak on sa dal zase s Alex dokopy. Tretíkrát. Ešte aj ja som sa s ňou prestala baviť kvôli tomu, ako sa zachovala k Adamovi. A on mi teraz v kľude oznámi, že je zase s ňou.

"Ona sa zmenila." Pokračoval.

"Jediný, kto sa zmenil, si ty! A k horšiemu. Doteraz si mal aspoň vlastný úsudok. Kde sa ti stratil?!"

"Viem, že Alex nemusíš a viem, že je to kvôli mne. Ale ona sa naozaj zmenila. Poslala Sáru do riti.."

"Ak budem počuť ešte jedno slovo o Alex, pošlem do riti ja teba!" Vtom som sa dvihla zo stoličky a odišla som. V tej chvíli som si neuvedomila, že som ho týmto úkonom nepriamo do riti už vlastne poslala. Uvedomila som si to až na pol ceste domov, avšak už bolo neskoro sa vracať. Isto by tam už nebol. 

Večer som ležala na gauči a premýšľala nad udalosťami, ktoré sa za posledné dni stali. Vyskytovalo sa vo mne príliš veľa rôznych pocitov a nevedela som, ktorému z nich dať prednosť. Rozhodla som sa zavolať Lukášovi, ale nedvíhal. Bolo to čudné. Vždy dvíhal. Vtom však zazvonil mobil mne ..