Kto sme my

Časť 26 - Urovnanie

Daniela Telerová, 12:22

Peti, pls keď sa vrátiš zo školy, napíš mi úlohy.. dikyy ^_^

Petra Skalická, 12:24

Jasné, nie je problém :) skúsim hneď ako prídem domov zo školy, ale neviem či to stihnem, lebo o 16 mám stretko s Adamom

Daniela Telerová, 12:25

Tak predsa ste sa udobrili?? To ma teší.. uži si stretko teda O:) 

Za ten čas, čo sme boli s Dankou vonku, som jej stihla porozprávať o tom, ako som sa pohádala s Adamom kvôli Alex, o Lukášovi, o mojej rodine a celkovo asi o všetkom, čo sa ma bytostne dotýka. Danka mi zas porozprávala o jej najlepšej kamarátke Stanke (veľmi sa mi páčili ako dvojka - Danka a Stanka), o jej bývalých frajeroch, o tom, ako s ňou väčšinou chodili kvôli tomu, že jej rodičia sú majetní a keď zrovna toto nebol dôvod, tak ju len chceli do postele. Hovorila o tom, že nemala ešte normálny vzťah a že si nemyslí, že ho v blízkej budúcnosti bude mať, keďže úplne prestala dôverovať chalanom. 

Dokázala som mať pre to pochopenie. No bola som rada, že nemám tieto problémy, keďže som chodila s najlepším chalanom na svete. 

"Láska, nechceš sa uliať z poslednej hodiny?" Spýtal sa ma Lukáš počas maximálne nudnej hodiny fyziky.

"Čo? Prečo?" Opýtala som sa ho pre zmenu ja.

"Noo.. vieeeš.." Vtom som ucítila jeho ruku na mojom stehne, ktorá mala silnú tendenciu ísť postupne vyššie. Došlo mi. Zastavila som mu ju.

"Zbláznil si sa? A navyše nemôžem. Vieš, že dnes idem von s Adamom." Nevzdal sa. Odkedy sa to stalo, bol ako utrhnutý z reťaze. Nechápala som, že to dokázalo spôsobiť jedno milovanie so mnou.

"Však to nebude dlho trvať." Mala som čo robiť, aby som sa nezačala smiať na celú triedu.

"Luky, sám dobre vieš, že teraz klameš. Zajtra, dobre?"

"Zajtra sa ulejeme z hodiny?" Spýtal sa neveriacky.

"Nie, ale zajtra po škole môžeme ísť ku mne." Videla som na ňom, že tento nápad sa mu pozdáva, hoci by ho radšej zrealizoval dnes. Priamo v tomto momente. 

...

Po škole som šla domov a napísala Danke sľúbené úlohy. Nevedela som však, prečo neprišla do školy. 

Daniela Telerová, 14:51

Bola som u lekárky na odberoch.

Petra Skalická, 14:52

To by si prišla do školy, nie?

Daniela Telerová, 14:54

Áno, ale mne je po odberoch vždy zle.

Petra Skalická, 14:55

Jáj, tak tomu rozumiem. Snáď ti je už lepšie.. :/

Začínalo ma bolieť brucho. Bola som už 3 mesiace po operácii, ale tá jazva, ktorú som z nej mala.. akoby sa stále nezahojila. Mala som z nej chvíľu aj komplexy, pretože bola dosť viditeľná, ale Luky ma ubezpečil, že to vôbec nič neznamená a poukazoval mi jazvy, ktoré má on.  

O 16:00 som prišla do parku, kde sme sa s Adamom dohodli, že sa stretneme. Keď som ho zbadala, ako prvé mi udrelo do očí, že niečo skrýva za chrbtom. 

"Peťaaaaaa!" Zakričal na mňa Adam, keď zbadal on mňa a začal ku mne utekať. V momente sa na mňa vrhol a objal ma. Zabolela ma jazva.

"Čo ti je?" Spýtal sa ma, keď som zasyčala.

"Nič, len jazva."

"Jáj, prepáč. Už som aj skoro zabudol."

"To je v poriadku. Kam ideme?"

"Môžeme tu ostať, ak chceš. Poprechádzame sa alebo si sadneme."

"Radšej si sadnime, moc sa necítim na prechádzanie." Povedala som Adamovi, ktorý si ma prezeral. V jeho očiach sa črtal strach. Pozrela som sa naňho štýlom "neboj sa, som v pohode" a sadli sme si. Fungovali sme už telepaticky a kopa zbytočných slov nebola potrebná. Všetko sme si povedali jediným pohľadom.

"Tak čo Alex?" Spýtala som sa ho odrazu.

"Je to fajn. Snaží sa dievča. Občas až moc, vtedy ju trochu brzdím."

"Si šťastný?"

"To čo sú za otázky?" Spýtal sa naozaj debilným tónom. 

"Je to úplne normálna otázka. Si šťastný?"

"No.. áno. Prečo?"

"Tak potom som šťastná aj ja." Povedala som mu a silno ho objala. Aspoň tak, ako mi to dovolilo brucho. Cítila som sa, že Adam ma už neobjíma tak silno ako keď sme sa stretli.

"Si zlatá." Povedal mi a pohladkal ma po vlasoch.

"Viem." Povedala som a obaja sme sa zasmiali.

"Inak niečo tu pre teba mám." Povedal a spoza chrbta vytiahol krabičku zabalenú v tmavomodrom baliacom papieri oviazanú lesklou striebornou stužkou.

"Ale ja mám narodeniny až o dva týždne." Odpovedala som šokovane. 

"To nie je k narodeninám. Ale povedal som si, že ti to musím kúpiť, keď som to objavil. A do tvojich narodenín by som nevydržal. A navyše na tvoje narodky mám už iný darček. No nezdržuj a otvor to!" 

Na Adamov príkaz som teda krabičku otvorila. Keď som zbadala, čo je obsahom balenia, skoro ma vykotilo z lavičky. 

"Adam, ty si na to nezabudol?" Spýtala som prekvapene, uchvátene a vôbec - bola som šokovaná ako nikdy.

"Nie, nezabudol." Bol to prívesok. Ale nie len tak hocijaký. Ono totiž keď sme raz s Adamom boli pred pár rokmi cez leto v Prahe na výlete, veľmi sa mi tam zapáčil jeden prívesok. Vlastne to boli dva prívesky, konkrétne srdce rozdelené na dve polovice a na nich nápis "Navždy nejlepší přátelé". Bol dokonalý, pretože nápis tam bol vyrytý v češtine a zrovna vtedy v Prahe sme sa s Adamom oficiálne prehlásili za najlepších kamarátov. Bol unikátny a bol to posledný kus. Chceli sme si ten prívesok kúpiť, lenže sme zistili, že meškáme na vlakovú stanicu a tak sme sa rozutekali, čo nám nohy stačili a len tak-tak sme stihli vlak naspäť domov. Samozrejme bez prívesku.

"Ale ako sa ti podarilo ho zohnať?" Spýtala som sa ho.

"Povedzme, že mám známosti."

"No taak, povedz mi to."

"Nepoviem, inak táto chvíľa stratí čaro." Musela som sa zasmiať. Rozprával ako nejaká bosorka, ktorá ma ide začarovať na škaredú ropuchu. Síce, to by mu moc práce nedalo.

"No dobre teda. Ale proste.. wau. Ja nechápem! Ďakujem!" Zapišťala som od nadšenia a znova ho objala. "A kde je druhá polovica?"

"Ja ju mám. Dal som si ju na kľúče. Tie mám vždy po ruke tak ako aj ty, takže istým spôsobom budeme stále spolu. Preto som z toho prívesku neurobil náhrdelník, lebo viem, že nič také nenosíš."

"Odpadnem z teba, Adam!" 

"To nemusíš. Radšej by sme sa mohli porozprávať o tom, kedy bude tá tvoja narodeninová žúrka."

"No keďže budem mať narodeniny druhého júna a to je zrovna sobota, tak to oslávime práve vtedy. Však naši aj tak neprídu, kedže sú stále v Amerike, čiže žúres bude u mňa."

"Tak skvelé! Čo keby sme zašli k tebe a všetko naplánovali?"

"Presne nad tým som teraz uvažovala. A vieš čo mám doma? Nachos a syrovú omáčku!"

"Tak to aby sme už išli!!!" Zakričal Adam pomaly na celý park a ja som sa začala rehotať ako besná. Keď som skončila, dvihli sme sa a išli ku mne plánovať môj veľký deň.

Osemnástiny.