Kto sme my

Časť 17 - CNO+ŽO

Doobedie strávené v škole bolo ako vždy nudné (o to viac, keď bol Lukáš chorý) a mohol to zachrániť len dohodnutý kebab s Adamom. 

Neberte si to zle, že sme išli práve na kebab a nie do normálnej reštaurácie, ako by mali „dievča a chlapec" ísť, ale s Adamom sme vždy kebab milovali viac ako svoje životy, takže etiketa a slušnosť išli v tomto prípade bokom. Navyše kebab sedel k mojej drzej a občas rebelantskej povahe oveľa viac ako pečený losos so zemiakmi v šupke a parenou zeleninou. Takže etiketa a slušnosť išli v každom prípade bokom.

„Ahoj," pozdravila som Adama, keď som ho zbadala čakať pred dverami do kebabárne/kebab podniku (eh?).

„Ahoj, Peti." Odzdravil a objal ma.

Vošli sme dnu. Bolo poloprázdno a tak sme si sadli k oknu, z ktorého bol výhľad do parku. Objednali sme si dva kebaby v placke a začali sme sa rozprávať.

„Tak ako to ide s Alex?" Spýtala som sa Adama, netrpezlivo čakajúc na vysnívaný kebab.

„Máme krízu," priznal sa. „Vieš, odkedy sa baví s tou Sárou, tak sa trochu zmenila. Je už s ňou pomaly častejšie ako so mnou."

„Ako myslíš, že sa zmenila?"

„Stále rieši iba mejkap, kozmetiku, nechty, diskotéky. Keď ju chcem pozvať do reštaurácie, tak už má niečo dohodnuté so Sárou." Povedal zamyslene, zatiaľ čo sa díval na malého chlapčeka ako si z padnutého konára vyrába meč, s ktorým spasí celý náš skazený a špinavý svet. Zlatá detská naivita.

„Hm, možno zmenila orientáciu." No veď mohla..

„Prestaň Peťa, toto je vážne." Adam očividne dnes nemal náladu na môj humor. Čo ma ale nezaujímalo, pretože povahu človek nezmení a Adam to veľmi dobre vedel.

„Dobre, bože môj. Tak ja neviem, skúšal si sa s ňou o tom porozprávať?" Adam si povzdychol.

„Ale samozrejme. Argumentovala pomaly ako feministka. Vraj či zadaná žena nemá v 21. storočí právo na trochu kozmetiky a dámskej jazdy. Akoby som bol nejaký sedliak z Pohronského Vrbovku, ktorý ju posiela každé ráno nadojiť kravy a kydať hnoj." Zažmúrila som naňho.

„Alex je nejako moc ovplyvniteľná. Mal by si jej povedať, že by si s ňou rád bol aj ty."

„Veď presne to som jej povedal. Ale jej to je jedno. Ona potrebuje byť ženou, ona sa cíti ako chlap, ona potrebuje dámske rozhovory, ona je žena a musí riešiť ženské veci, do ktorých sa chlapi nerozumejú, ona má nutkanie prezentovať to, že je žena a že je na to hrdá, ona.." Výraz v moje tvári sa z chápajúceho zmenil na absolútne nechápavý.

„Tak toto je vážnejšie, než som si myslela. Nemohla vstúpiť do nejakej sekty?" Adam odmietavo pokrútil hlavou. 

„Nemyslím si. Možno je trochu moc dôverčivá, ale rozhodne nie je blbá."

„Tak sa ti z nej stala feministka. Budeš to mať ťažké. Radšej rýchlo zblajzni ten kebab, keď ho donesú, než sem nakráča a zakáže ti jesť mäso." Vravela som, že s tým neprestanem.

„Skalická! Nerozčuľuj ma aj ty!"

„Musíme odľahčiť tému, keď už máš takéto vážne problémy. Proste jej zo Sáry preplo. A tak musíme vymyslieť plán, ako dostať Alex do reálneho sveta." Adam sa usmial.

„A tipujem, že si už aj vymyslela, ako to spravíme." Povedal pokojne. 

„Samozrejme!" Zvýskla som nadšene. Vždy som zbožňovala vymýšľať takéto vzťahové plány. „Takže, feministky sú, aspoň podľa mňa, žiarlivejšie, než.. ehm.. normálne ženy. Takže jej musíš dať dôvod žiarliť."

„Ako to mám urobiť?" 

„Ona si je proste tebou istá. Vie, že sa s ňou nerozídeš, aj keby ťa podviedla." Na toto by sa Adam mohol pokojne uraziť. No neurazil.

„No zase pŕŕ.." Povedal.

„Obrazne povedané. Ty jej musíš dať najavo, že si žiadaný a že nebudeš čakať večne, než sa odprepne. Takže by ťa podľa mojich skromných myšlienkových pochodov mala nájsť s iným dievčaťom. Proste budeš vonku s inou babou. Budeš milý, spoločenský, uvoľnený, ale nie príliš, lebo nechceme zas rozchod! Jednoducho CNO+ŽO."

„Koho?" Na tom jeho vyjavenom ksichte som sa smiala ešte hodnú chvíľu.

„To znamená: Cesta najmenšieho odporu plus žiarlivostné okorenenie. Je to vzorec na udržanie vzťahu. A to ty potrebuješ." Povedala som s takým kľudom, až som sa začala báť samej seba. Ale znelo to presvedčivo.

„Je mi jasné. Už len zohnať to dievča." Prosím?

„A ja som čo?" Spýtala som sa akože urazene.

„Teba mi neuverí. Nespravila by si jej to."

„Ona veľmi dobre vie, že som drzá a rebelantská. A práve to, že sme najlepší kamaráti jej môže vŕtať hlavou. Nenápadne jej podsunieme myšlienku, že spolu niečo máme. Budeme sa správať trochu inak ako obvykle, ale nebudeme to preháňať."

„A čo Lukáš? Nedá mi päsťou?" Predstava, ako Lukáš dáva päsťou Adamovi v žiarlivostnom amoku ma úprimne pobavila. 

„Možno áno, ale to môžeš využiť vo svoj prospech. Povieš Alex, že si sa pobil kvôli nej, lebo ju miluješ. Ona sa roztopí ako asfaltové chodníčky v polke augusta a budete svoji. Mimochodom, nechutne romantické." Adam sa zasmial.

„Si šialená." Povedal mi, keď sa dorehotal.

„A preto sme najlepší kamaráti. Beriem to ako súhlas. A nemaj strach. Lukášovi o tom poviem, aby sa nečudoval, keď ti budem robiť cucfleky."

„Petra!" Zháčil sa Adam.

„Mejkapom." A žmurkla som naňho.

„Desíš ma."

„Tvoj problém, že si si nezvykol." Vtom som zacítila vôňu kebabu v placke, ktorý mne (a Adamovi) priniesol čašník. 

Bol to na prvý pohľad veľmi dobrý plán. Avšak nikto nevedel, či vôbec vyjde. No pokiaľ máte najlepšieho kamaráta v problémoch, snažíte sa mu pomôcť tak, ako je to len možné. Tomu som hovorila pravé priateľstvo. Kamaráti sú v živote dôležití, povedzme si otvorene. Ale musíme sami zistiť, kto je náš pravý kamarát a kto sa rád naňho len hrá. U Adama to bolo jasná prvá možnosť.

Pozn. autora: Už sa pomaličky blížim k 20. časti a som rada, že počúvam pozitívne ohlasy na tento príbeh. Časti nebudú bývať každý deň (aby bolo napätie), ale budem sa snažiť robiť tento príbeh čo najzaujímavejší. Nezabudnite mi opäť dávať feedbacky, zdieľať, hlasovať, komentovať. Ďakujem! :)