Kto sme my

Časť 6 - Slaný dážď

Spravila som si čaj a čakala na to, čo sa bude diať. Mala som čudný pocit, ktorý mnou lomcoval po celom tele a nevedel prestať. Zazvonil mi mobil. Vyprskla som čaj z úst asi na všetko v okruhu jedného metra (áno, táto čajová smršť zasiahla aj môjho milovaného Zmrzlíka) a okamžite som dvihla bez toho, aby som sa pozrela, kto to je.

„No čo? Teda kto.. teda.." Koktala som, akoby som ja bola tá, čo mala dostať kopačky.

„Čo sa s tebou deje, zlatko?" Bola to mama.

„Ale nič. Len čakám hovor dôležitého charakteru." Mama sa zasmiala. Tak ja tu riešim vážne veci a jej je ešte do smiechu.. No aspoň niekomu..

„Len som ti chcela povedať, že prídem neskôr. Musím zobrať smenu za kolegu, ktorý náhle ochorel."

„Beriem na vedomie. Čau." A zložila som. Spätne si uvedomujem, že to možno bolo trochu drzé.. ale veď čo ma to trápi, však stále tu omielam, že som drzá.

Tak som teda ďalej pochlipkávala čaj a premýšľala, čo budem robiť, keď sa to všetko prevalí. Schovávať sa? Zbabelé. Kričať? Únavné. Fackovať? To bolí aj mňa, takže nie. Doteraz ma štípe ruka z toho, ako som dnes vypálila Lukášovi. 

Prešli dve hodinky, tri, štyri, päť hodiniek a malá ručička ukazovala na osmičku a veľká na dvanástku. Dúfala som, že Adam Lukáša nezbil alebo čo. Uvedomovala som si, že to bol veľmi smutný príbeh. Adam mal trpieť len za to, že zrazu sa objavila bývalá láska jeho súčasnej lásky. A dobre si pamätám, ako veľmi Adam o Alex bojoval, aby ju získal. Prišlo mi od Alex sebecké, že to všetko, čo pre ňu Adam spravil za ten rok, bola schopná zahodiť kvôli niekomu, s kým nielenže bola menej, ale dokonca ani po rozchode nebola v kontakte. A zrazu sa objaví akoby nič a všetko sa otočí o 180 stupňov. 

Rozhodla som zobrať veci (a mobil) do vlastných rúk a zistiť, čo sa deje. Ale komu zavolať? Adamovi? Možno o tom ešte nevie. Alex? No to určite. Lukášovi? Ahá, nemám naňho číslo. Takže ako rýchlo som sa rozhodla veci vyriešiť, tak rýchlo som sa rozhodla ich aj nechať tak, hoci byť v nevedomosti bol ubíjajúci pocit.

Asi o pár minút neskôr niekto zazvonil pri dverách. Mama si asi opäť nechala doma kľúče. Išla som teda otvoriť. No vo dverách som zbadala niekoho celkom iného.

„A-ahoj." Povedal mi uplakaný a zmoknutý Adam. 

„Ahoj, poď ďalej." Odpovedala som mu a hneď vošiel dnu. Vyzeral hrozne. Mal krvavočervené oči od plaču, bol premoknutý až na kosť a celý sa triasol. „Ako ťa poznám, určite tu máš veci na prezlečenie."

„Ne-nemám. Hneď ako som to zi-zistil, som vy-vypadol z domu a išiel k teb-tebe." Povedal ešte stále roniac krokodílie slzy. 

„Dobre, vyzleč sa z tých mokrých vecí a niečo ti prinesiem. Asi tu budeš aj spať, takže prinesiem aj vankúš a perinu." Áno, aj ja viem byť empatická.

„Ďakujem." Povedal a začal sa vyzliekať. Ja som odbehla do vedľajšej izby. Moje veci by neobliekol, keďže posiloval, tak som mu musela dať niečo otcove. Nakoniec som našla čierne tričko a tmavošedé tepláky. No a spolu s vankúšom a perinou som sa dotrepala do izby.

„Jééžiško prišieeel!" Zakričala som tenkým tónom. Zasmial sa. Yees! Takže prvý krok plánu 'ako dostať Adama do človečej podoby' bol úspešne splnený. 

„No pome, chlape! Prezleč sa a ideme sa baviť!" Nechápavo sa na mňa pozrel.

„Ja sa nechcem baviť, chcem plakať a.. a.. požičať si na noc tvojho Zmrzlíka."

„Môjho..?" Odmlčala som sa. Dobre, chce Zmrzlíka. To už musí byť fakt vážne. 

„Adam, nemôžeš sa kvôli tomu opúšťať. Asi nebola tá pravá, keď bola schopná sa s tebou rozísť kvôli niekomu inému."