Kto sme my

Časť 19 - Ako veľmi sme sa potrebovali..

Pozn. autora (idem si trochu vyliať srdce): To, čo píšem, niekedy vypovedá o tom, ako sa cítim. Podľa mňa je absolútne v poriadku, ak človek vypláva so svojimi citmi na povrch. Ľudia sú nevšímaví, takže si vás tak či tak všimnú len tí, ktorým na vás aspoň trošku záleží. Takže sa netrápte tým, či vás niekto odsúdi za to, že ste sa rozplakali na verejnosti alebo prejavili druh citu, ktorý by ste len tak neprejavili. Je to ich názor a ich pohľad na vec. Na názoroch iných nezáleží. Robte, čo chcete VY. A robte to so srdcom. Robte to, čo vás napĺňa a robí šťastnými a robte to tak, akoby ste chceli celému svetu dokázať, že aj vy ste NIEKTO. A ak aj máte pocit, že ste pre ostatných posledná možnosť, alebo že pre nikoho nie ste dôležitým, kašlite na všetkých a ukážte im, že potrební ste. Nie preto, aby na vás zmenili názor. Preto, aby ste sami sebe dokázali, že máte na viac ako na počúvanie nenávistných komentárov zo všetkých strán. A pokojne plačte. Slzy nie sú prejavom slabosti, ale prejavom toho, že ste človek. Každý z vás je NIEKÝM, tak sa nehanbite za to, kým ste. :)

Zobrala som Adama ku nám domov. Prišlo mi to ako vhodné riešenie, keďže bol tesne po rozchode. Aj minule som to tak spravila a pomohlo to. 

„Fuj, ty kokos. Tak som sa napráskal v tom Mekáči. Nikdy viac!" Musela som sa zasmiať. Adam si pomaly ani nevedel zapnúť nohavice.

„Povedal Adam a o dva dni neskôr ho vôňa pečeného kartónu, pardon bravčového mäsa, priviala do stánkov mekáčového charakteru." Povedala som a začala som sa smiať.

„Petra, ty si najhoršia najlepšia kamarátka!" Zamračila som sa. 

„No tak si vyber!"

„Byť najlepšou kamarátkou je status ako taký. Ale ty si tá najhoršia.." Prerušila som ho.

„No lebo ty si perfektný!" Adama sa vyškeril.

„Jasné, že som! Len to nikto nevidí." Zagúľala som očami.

„Inak dúfam, že po tomto sa už k Alex nebudeš chcieť vrátiť. Druhú šancu si zaslúži každý, ale tretiu už naozaj nie." Adam súhlasne prikývol.

„Nie, neboj sa. Nájdem si niekoho iného." Fú, chlapec ide na to nejako rýchlo.

„Daj si radšej pauzu." Adam sa na mňa pozrel pomerne začudovane.

„Veď ty si mi minule tvrdila, aby som si čo najskôr našiel niekoho iného."

„Áno, ale to bolo trochu o niečom inom. Teraz si myslím, že bude pre teba lepšie, keď budeš nejakú dobu sám a zameriaš sa na seba a psychický rozvoj. Chápeš, čo tým myslím?"

„Hej, chápem. Asi máš pravdu."

„Mal si si zvyknúť na to, že mám vždy pravdu! Choď sa osprchovať, ja zatiaľ spravím popcorn k filmu." 

„Rozkaz šéfe." Povedal Adam a zmizol vo dverách kúpeľne.

Ja som však okrem slaného maslového popcornu mala preňho prichystané ešte jedno prekvapenie. Nachos so syrovou omáčkou, ktorú som sama urobila. Adama sa z toho jedla dokázal zblázniť. Našťastie sme doma mali jeden balík nachos a prišlo mi to vhod, vzhľadom na jeho ťažkú situáciu.

„Už som tu!" Skričal Adam a keď som ho zbadala, dostala som záchvat smiechu. Okolo pásu mal tmavoružový uterák a na hlave svetloružový.

„To čo máš za uteráky? Predičný, veď tie sú moje! Ty máš modré. Teda.. mal si mať modré." Adam sa pousmial.

„Ale keď ja som tej ružovej jednoducho nemohol odolať."

„Si blázon. Radšej sa poď najesť."

„Počkať, počkať, počkať!" Zastavil ma. „Cítim tu.. syrovú omáčku?"

„Áno!" Zvýskla som a tak už tušil, čo ho čaká.

„Neveríííííííííím! Daj to sem!" Zakričal a vrhol sa na mňa, respektíve na nachos, ktoré som mala v rukách.

„Adaaaaaaaam! Veď to na mňa vykydneš!"

„Wááááá, daj to seeem!" 

„Vy ste naozaj ako malé deti." Povedala zrazu mama, keď sa obúvala.

„Mami, zase ideš na nočnú?" Spýtala som sa jej vyčítavo.

„Áno, robota nepustí. A volala som s otcom. Príde budúci týždeň." Prevrátila som očami.

„To tvrdí už 4 mesiace." Povedala som jej opäť vyčítavo. Mama si povzdychla, lebo vedela, že mám pravdu.

„Ale teraz príde už naozaj. Tak sa majte." Odpovedala mi s iskričkou nádeje v očiach a odišla. 

„Veď ako vždy." Odpovedala som ja jej bez záujmu, ale bolo to zbytočné, lebo už bola preč.

„Tak ideme pozerať ten film?" Spýtal sa Adam.  

„Jasné, len zbehnem na záchod." Povedala som a utekala. Nebolo mi dobre. A bodaj by hej, keď som v jeden týždeň mala kebab a jedlo z McDonaldu. Pri mojej prísnej diéte je priam neodpustiteľné, aby som niečo také jedla. Sama si za to môžem. Mama ma zabije.

„Peťa, si v poriadku?" Spýtal sa Adam, keď som sa už zvierala v kŕčoch na zemi. „Preboha, Peťa. Čo ti je?"

„Bolí ma brucho. Mám kŕče." Povedala som v skratke, lebo som nevedela poriadne rozprávať.

„Volám sanitku!" Povedal a už ho viac nebolo..