Kto sme my

Časť 20 - Život z druhej strany

Zobudila som sa v nemocničnej izbe. V tom momente som sa tam nachádzala sama. Vo väčšine filmov ľudia buď začnú panikáriť alebo majú niekoho pri sebe, kto im objasní, čo sa stalo. Mňa sa netýkala ani jedna verzia a tak som si ešte na polhodinu ľahla. Potom sa už pri mne objavili ľudia s papiermi v bielom oblečení. Usúdila som z toho, že sú to lekári. Mala som totiž rozmazané videnie, tak to bol len tip. Trafila som.

„Dobré ránko, slečna Skalická. Tak ako sa máme?" Spýtal sa ma (asi) primár. Oproti mne boli na stene ručičkové hodiny. Keď som sa na ne pozrela, hodila som po ňom (ak teda stál tam, kde som si myslela, že stál) nechápavý pohľad.

„Dobré ránko o pol štvrtej poobede? A prosím Vás, ako sa asi môžem mať, keď som v miestnosti, ktorá vyzerá, akoby som tu bola za trest?! CPZ-tka je väčšia!" Bola som nahnevaná. Na mňa, lekárov, na to, že tu musím byť.

„Nemala by si sa rozčuľovať." Oznámil mi pokojne. Doktor Strečianský (viem len čisto podľa hlasu, že to bol on) ma už totižto poznal.

„Prečo? Čo mi zase je?" Opýtala som sa otrávene.

„Vytvoril sa ti vred. Opäť. Praskol a takmer sa ti jeho obsah dostal do krvi. To by znamenalo istú smrť. Tretíkrát si sa narodila." Normálny človek by sa zhrozil a ďakoval Bohu. Ja som sa však opäť naštvala.

„No asi si buchnem detský šampus. To ste mi do kelu ako odstránili ten vred predtým, keď ho mám znova?!" Najprv mám diétu s tým, že by to 'malo pomôcť' a potom mi praskne ďalší vred. Divila som sa, že vôbec ešte žijem.

„Vtedy sme vám aj s mamou hovorili, že je istá šanca, že sa to môže vrátiť. Obzvlášť, keď si predtým mala Helicobactera. Ten sa našťastie nevrátil, takže prípadná liečba bude o čosi jednoduchšia. Podľa môjho názoru si bola v poslednej dobe pod veľkým stresom a navyše máš na to genetickú predispozíciu, čiže si ideálny objekt na výrobu vredov." Prevrátila som očami. 'Ideálny objekt na výrobu (vredov)'. Dofrasa, cítila som sa ako továreň bez zmyslu. Typické lekárske kecy. Nikdy som ich nemala rada. Takisto ako lekárov samotných.

Strečianský sa pozrel na hodinky s koženým náramkom, ktoré mal na pravej ruke. „No my teda pôjdeme. Keby si čokoľvek potrebovala, sme tu."

„Jasné, keď sa budem nudiť, zazvoním na vás." Povedala som ironicky. Poznala som to tam, takže som vedela, že kým by za mnou niekto došiel, stihla by som v pokoji umrieť a byť aj spálená, pochovaná a roztrúsená po Dunaji (lebo však roztrúsiť človeka do rieky je vraj teraz moderné či čo. A potom ma budú žrať kapre, ak v tej prudko čistej vode ešte nezdochli. No fuj.) 

Bola som veľmi rozčarovaná. Nechápala som, ako sa mi mohol vred tak rýchlo vrátiť, respektíve kedy sa mi stihol opäť nejaký vytvoriť. Jediné, v čo som v tej chvíli dúfala bolo to, aby sa to už viac nestalo. Vysilovalo ma to. Pomaly, ale isto.

..

Do izby zrazu vletel Adam.

„Ahoj Peti. Práve mi povedali, čo ti je. Prečo si mi nepovedala, že si to už mala?" Jeho žiarivomodré oči blčali. Bol nahnevaný, smutný a bál sa. Znova sa prejavila jeho nadievčenelá povaha.

„Lebo si na chalana až príliš citlivý a nechcela som, aby si sa trápil." Odpovedala som mu chladne. Nebudem z toho predsa robiť nejaké teátro.

„Ale veď sme najlepší kamaráti. Mala si mi to povedať. Mne bolo hneď divné, že si vtedy pred pár rokmi zrazu na niekoľko týždňov zmizla. Ale veril som ti, keď si mi povedala, že si bola celé prázdniny u babky na východe. Tak ako ti mám znova veriť?" Mal smutné oči a díval sa na mňa, ako na nejakú trpiteľku. Nezniesla som to.

„To mi naozaj ideš teraz robiť výčitky? Ja som ti už vysvetlila, prečo som ti to nepovedala a ak to nemieniš rešpektovať a pochopiť, tak sa nemáme ďalej o čom baviť." Adam na mňa hodil prekvapený výraz.

„Peťa.."

„Choď preč, chcem byť sama." Povedala som mu, lebo sa mi tisli slzy do očí a mňa okrem mojej mamy ešte nikto nikdy nevidel plakať.

„Ty plačeš?" Spýtal sa mimoriadne prekvapene. Bodaj by nie, keď som tvrďáčka.

„Prosím ťa, odíď." Adam si povzdychol a odišiel.

..

Ako Adam odchádzal, stretol Lukáša.

„Kde je Peťa?" Spýtal sa ho Lukáš zadychčane.

„Na 218-tke. Ale nechoď tam teraz. Chce byť sama." Lukáš sa začudoval.

„Stalo sa medzi vami niečo?"

„Som blbec, lebo som jej vyčítal, že mi nepovedala o tom, že nemá prasknutý vred prvýkrát." Lukáš zbledol ako stena.

„Ona to už mala? A prasknutý vred? Však mohla zomrieť!" Lukášov strach v očiach by sa dal merať.

„Áno, mohla. Prvý mala pred pár rokmi. Vyoperovali jej ho a teraz ho má znova." Bolo ťažké počúvať o tom, ako Lukášova frajerka leží v nemocnici s prasknutým vredom. 

„Kriste pane! Ale to tu mám teraz len sedieť a čakať, kým bude prijímať návštevy? To nemôžem! Musím ju vidieť." Adam ho však zastavil.

„Neviem, či si pripravený ju vidieť. Nevyzerá veľmi dobre. Presnejšie, v horšom stave som ju ešte nevidel. Daj si radšej kávu, budeš ju potrebovať, ak ju už nepotrebuješ."

„Kde tu sakra zoženiem kávu?" Spýtal sa ho Lukáš nervózne a Adam pokojne ukázal na automat oproti nim. „Vďaka."

„V pohode."

...

„Ty si nemal nikdy o Peťu záujem?" Opýtal sa zrazu Lukáš, kým mu v rukách chladla káva.

„Prečo ťa to zaujíma?"

„Lebo neverím, že by nejaký chalan po nej nešiel. A navyše vy dvaja máte k sebe blízko." Adam bol možno po niektorých stránkach dievčenskejší, ale rozhodne by Lukášovi nepovedal pravdu (ako by to spravilo 95% dievčat). Sám ju totiž nevedel. Alebo vedel, ale nechcel si ju priznať. 

„Čo ja viem. Možno boli momenty, že sme si boli bližší, než by sa na kamarátov patrilo. Ale asi sme sa nejako telepaticky dohodli, že si nebudem kaziť dlhoročné priateľstvo vzťahom. To však nič nemení na tom, že je to skvelé dievča." Diplomatické odpovede Adamovi vždy išli.

„Jasné. Dúfam, že bude v poriadku. Musí byť. Nezvládol by som, keby sa jej niečo stalo. A to nevravím len o tom, že Peťa je moja frajerka. Stratil by som kamarátku, osobu, ktorej humor je nenahraditeľný, osobu, ktorej som sa mohol so všetkým zveriť bez toho, aby mi to vyčítala a tak ďalej. Veď ju poznáš."

Adam bol presvedčený, že sám by Peťu lepšie nepopísal. Obom sa tisli slzy do očí pri predstave, že stoja nad Petiným hrobom a háďžu jej tam hlinu, zatiaľ čo ona už vonia fialky odspodu.

Avšak na tejto situácií bolo najzvláštnejšie, že sa doteraz v nemocnici neobjavila Petrina mama..