Pieces of me

Nezabudnem

Videla som ťa. Tam.
Kde medzeru pod posteľou mám.
Ty si bol tam. Stále.
V tom tmavomodrom šále.

Bol by si môj kamarát?
Už som ťa videla toľko krát.
Pozerať sa spoza tej tmy.
Tvojimi nesmelými úsmevmi.

Chceš? Ukážem ti tento svet.
Aj keď tu žiadnej lásky niet.
Nevadí. Ajtak to stojí za to.
Vonku prší. Všade blato.

Nevadí, že sa zašpiníš.
Dážď nie je zlý. Vidíš?
To len naše nebo plače.
Každý je raz smutný, raz od radosti skáče.

Zoberiem ťa za ruku?
Opýtala som sa ťa nežne.
Chceš ísť radšej na lúku?
Rýchlo dokým svitať začne.

Za päť minút sme tam.
Ešteže bývam v prírode.
Tam chodím, tam snívam.
O mojom vysnívanom živote.

Ako sme sa prechádzali,
Slnko vyšlo spoza kopca.
Žiaden dážď, už len svieža ranná rosa.
Všetko bolo zrazu vyzdobené farbami.

Tvoje oči sa rozžiarili.
Pustil si mi ruku. Nežne.
Poďakoval si mi slušne.
A tvoje malé nôžky sa vzdialili.

Myslela som, že si sa bál.
Všetko, čo mi  po tebe ostalo.
Bol tvoj dlhý modrý šál.
On mi ho dal. Moje srdce zastonalo.

Asi ťa už neuvidím.
Ale budem si ťa pamätať.
Vždy keď východ slnka uvidím,
Budem na teba nemo spomínať.

Ten šál som si dala pod posteľ.
Pre prípad, keby si sa vrátil.
Tam ležať by si ho našiel.
Chcem aby si mi znova noci krátil.

...nikdy na teba nezabudnem...