Na dva krásne roky
Som verila v zázraky.
Dva krásne roky,
Som držala tvoje ruky.
Pamätáš?
Ako sme sa vždy smiali z nášho výškového rozdielu.
A ty si bol stále vyšší.
Ako moje ruky siahali do polovice tvojich, nazýval si ma maličkou, a mne sa to páčilo.
Ako si ma stále zdvíhal a ja som sa na chvíľu cítila ako pierko.
Ako dlho sme vydržali v objatí, tvoja brada položená na mojom temene.
Ako veľmi si miloval moje vtedy dlhé vlasy.
Teraz sú podobne dlhé.
Občas rozmýšľam, či by sa ti stále páčili.
Občas sa pristihnem, ako sa vraciam myslienkami o skoro 2 roky naspäť.
Bolo nám naozaj dobre, boli sme naozaj šťastní.
Niekedy si želám sa tam na chvíľu vrátiť. Vrátiť do časov kedy som niekoho mala, niekoho kto mi moju lásku opätoval.
Aký si asi teraz vysoký?
Občas mám chuť sa zobrať a zazvoniť ti na dvere, ale to sa nerobí, lebo za to vsetko môžem ja.
Ja som vinná. Ja som to všetko skončila.
Dúfam, že si mi už odpustil. Dúfam, že som ťa až tak nezranila.
A hlavne dúfam, že si šťastný.
A či som ja som šťastnejšia?
Na to odpovedať neviem.
Neviem, či to chcem vedieť.
YOU ARE READING
Pieces of me
PoetryPovedz mi prosím fľaša vína... Prečo sa tvoj objem tak rýchlo míňa? Prečo musí byť všetko len dočasné? Práve teraz?! Keď som sa cítil konečne šťastne..
