Mesiac

3# labka-Tajomstvá a klamstvá

Ráno som vybehla z domu krátko po tom, ako sa ráno zjavili rodičia v dome. Skorej ako som čakala. Hľadeli na mňa ako na blázna, keď som vykríkla, že idem k Zackovi. Potrebovala som s ním hovoriť, čo najrýchlejšie. Toto nepočká! Bránka bola otvorená, rovnako tak aj okno. Zackova mama ma zazrela a usmiala sa. Otvorila mi dvere.

„Dobré ráno, Rosie," vbehla som dnu.

„Aj tebe, Cala. Ani si nepamätám, kedy si tu bola tak skoro ráno." Postavila predo mňa kakao. Poďakovala som sa jej. Zackovi rodičia sú fantastickí, sú mi ako ujo s tetou. 

„Prišla som vyhnať Zacka von na ranný beh," zaškerila som sa. Rosie sa rozosmiala.

„To by najskôr náš spáč musel vstať."

„Dobré ráno, mami," zívla Zackova staršia sestra Kiara. S privretými viečkami si vzala pohár mlieka.

„Včera sa potuloval po lese zatúlaný vlk," začala.

„Skutočne?" ozvala som sa. Bola som zvedavá, čo Kiara vie. O akom vlkovi hovorí? O mne, o mojom záchrancovi alebo o tom čiernom? Dievča sebou šklblo a vyvalilo na mňa oči. Slabo som sa usmiala. Asi som ju trošku vyľakala. Predsa len, tak skoro ráno som tu dlho nebola.

„A-áno. Povedala mi to včera v noci kamarátka, lovkyňa," prikývla. 

„Chytili ho?" vyzvedala som ďalej. Kiara zavrtela hlavou.

„Ušiel im."

„Dobhé ránho," zívol Zack a poškrabkal sa na zátylku. Posadil sa vedľa, zbežne mi kývol a vrhol sa na svoje raňajky. Sŕkala som svoje kakao a netrpezlivo čakala, kedy môj najlepší priateľ konečne zje raňajky. Ani nestihol po sebe upratať a už som ho ťahala von. Zakričala som ostatným pozdrav. 

Zack sa nechal mnou ťahať. Preplietala som sa pomedzi ľudí a mierila k lúke. Zack tušil, kam ho chcem dotiahnuť, pretože odrazu prudko zastal. Trhol mi rukou až som sa zatackala. Zamračene som sa k nemu obrátila. Čelo mal zvraštené. 

„Dnes nepôjdeme do lesa. Lovcom včera v noci ušiel vlk. Nepotrebujem, aby nás zase nachytali lovci alebo aby sme sa, nedajbože, stretli zoči voči vlkovi!" zavrčal.

„Prosím! Musím ti niečo povedať," rýchlo som vrtela hlavou. 

„Však mi to povedz aj tu."

„Nemôžem!"

„Prečo?"

„Je to tajomstvo."

„Tak môžeme ísť k fontáne alebo,"

„Zack, prosím! Prisahám, keby to nebolo dôležité, neporuším sľub, ktorý som ti včera dala."

„Cala."

„Neuveríš mi, pokiaľ to neuvidíš."

Prižmúril oči a zahryzol si do pery. Bojoval sám so sebou. Vedel, že by som sľub, ktorý som mu dala, neporušila, len tak. Nakoniec len porazenecky zvesil hlavu. Prikývol.

„Nebudeme dlho," podotkol.

„Nie," súhlasila som.

Nasledoval ma na lúku a odtiaľ do lesa. Ani nemukol, keď som nezostala na okraji, ale zamierila hlbšie až sme sa ocitli pri hranici. Poobzerala som sa. Ten kameň tam stále bol. Usmiala som sa a ťahala Zacka priamo na to miesto. Odhrnula som papradie. Naskytol sa mi pohľad do tmavého otvoru. Zack naklonil hlavu nabok. Usmiala som sa a vliezla do diery. Dopadla som na skalu. Pošmykla som sa, ale Zackova paža zvrchu ma zachytila. Kývla som mu, že som v poriadku a kráčala dolu dierou, opatrne pridŕžajúc sa skalnatej steny.  Zack dopadol za mnou. Rovnako ako ja, aj on sa pošmykol, no nemal ho kto zachrániť, takže spadol priamo na zadok. Opatrne sme kráčali až dolu, sem-tam sme sa pošmykli. Konečne sme sa dostali na miesto.