Mesiac

28# labka-Spojenci?

Keď som sa po svojom kolabse prebrala, chcela som opäť upadnúť do temnoty. Realita ma zasiahla ako šíp. Zack. Môj milovaný Zack. Vlk, ktorého som milovala a nikdy som mu to nepovedala. Prisahal mi, že sa vráti, že v jeho srdci je oheň. Nemohol vyhasnúť. Jednoducho nemohol. Už zomrel Dexterous. Moja mama. Zack nesmie byť mŕtvy. Bol z nás najsilnejší. Čo sa stalo, že ho chytili? A čo je s mojou svorkou?

Otec ma uisťoval, že sú to chýry, nemusí to byť vôbec pravda a Zack žije, ale ja som bola už zlomená. Prečo by údajné chýry niekto šíril, ak by sa Zackovi niečo nebolo stalo?! Pokiaľ ho neuvidím na vlastné oči, neuverím, že je v poriadku. A čo ak chytili aj Kyla a Angelu? Čo ak sú v nebezpečenstve? Bol to hlúpy nápad, nechať ma tu! Mala som byť s nimi. Žiadala som otca, aby ma vzal na cestu so sebou, no odmietol to. Sľúbil, že niečo zistí, ale ako by mohol? Ľudia si šepkajú o Zackovej smrti. Vojaci sa tým chvastajú. Moji priatelia sa stiahli. Išla som sa zblázniť.

Každú noc som zavýjala k mesiacu v zúfalej snahe poslať svoje slová Zackovej duši. Rozprávala som sa s ním až kým mesiac nezašiel. Spomínala som na jeho tvár, na jeho hlas, na jeho srdce. Spomínala som na naše spoločné zážitky. Plakala som a nadávala mu, že ma opustil, hoci prisahal, že sa vráti. Keď mi vietor rozstrapatil srsť, predstavovala som si Zackovu vlčiu tvár, ktorá sa o mňa láskavo obtiera. Hľadela som na nočnú oblohu so spomienkou na jeho šibalské oči. Modlila som sa k hviezdam, aby som mohla do tých očí ešte raz pozrieť. Prosila som, aby sa mi Zack vrátil. Môj milovaný vlk. 

Zea a Hekaté sa mi snažili robiť spoločnosť. Volali ma na tréningy, pozývali ma na výlety, snažili sa ma povzbudiť, že sa Zack možno len ukrýva, ale ja som ich slová nevnímala. Jediné, čo som chcela, bolo odísť z Makulu a nájsť svojich priateľov, zistiť, čo sa stalo. 

***

V jeden večer odišlo niekoľko bojovníkov, medzi nimi aj môj otec, Zea a Hekaté spolu s Lancom. Ja som tentoraz zostala, ale len, aby som mohla vziať veci do vlastných rúk. Potrebovala som vedieť, čo sa stalo Zackovi. Skrývala som sa v tieňoch a ticho ako myš zakrádala sa k hranici. Nikto si ma nevšimol. Väčšina už bola zalezená vo svojich príbytkoch a chystala sa na spánok. Makulu je bezpečne chránené, niet sa čoho báť. 

Prekročila som hranicu a rozbehla som sa do Moanne. Nedovolila som si ani na chvíľu spomaliť. Premenila som sa do svojho vlčieho tela a zmysly sa zbystrili. Začula som zaprašťanie. Pach patril lovkyni. Šíp som zaregistrovala skôr, ako vyletel z jej tetivy. Lístie a ihličie jej šuchotalo pod nohami. Neobzrela som sa. Prenasledovala ma, to mi bolo jasné. Prudko som zmenila smer, no nebežala som ďalej. Pritisla som sa k stromu v ľudskom tele. Získala som moment prekvapenia a zaútočila na lovkyňu. Odskočila nabok a vytiahla dlhý meč. Uškrnula sa na mňa.

„Naša malá kríženkyňa! A sama?" zapriadla ako mačka.

„A vrahyňa najatá vlkmi," odvetila som rovnako sladko.

Rose vycerila zuby a zaútočila. Jej meč som odrazila svojím. Sekla som po jej boku, no odklonila môj meč a vrhla sa po mojej ľavej strane. Svižne som uskočila. Zahnala sa, no meč som zatlačila oproti nej. Všimla som si hlboké dlhé jazvy po pazúroch na jej tvári.

„Komu môžem poďakovať za to dielo?" uškrnula som sa.

„Tvojmu milovanému priateľovi vrahovi!" odsekla.

Oheň vo mne vzbĺkol. Odklonila som jej meč, spoza opaska v sekunde vytiahla dýku a zatiaľ čo mečom som narazila na jej ostrie, dýka mierila na jej bok. Zaťať do mäsa som nestihla, keď ladne uskočila. Všimla si druhú čepeľ a zavrčala. Sekali sme po sebe a napádali sa. Bola som na seba nesmierne pyšná, keď som mečom obtiahla jednu z rán po pazúroch. Rose zaškriekala od bolesti a škrabla ma po nechránenom boku. Zaskučala som. Odskočili sme od seba, aby sme lapili dych. Na zakrvavených perách sa jej objavil diabolský úsmev.