Mesiac

29# labka-V tieňoch

Sedela som v cele, ruky nad sebou v okovách boleli. Už som nevládala ani plakať. Nedokázala som vnímať nič. Dokonca ani Argenta, keď si ma prišiel pozrieť ako tovar. Jeho poznámky a vyhrážky som len ticho počúvala. Nemala som silu na odpor. Ten muž mi vzal všetko. Úplne všetko. Teraz som len mlčky kľačala a modlila sa ani neviem ku komu, aby ten vlk ušetril moju rodinu a priateľov. Bolo mi jedno, že čoskoro zomriem. Odkaz o Argentovej falošnej tvári som odovzdala aspoň lovcom. A keď už zomriem, aspoň sa dúfam, stretnem so Zackom.

Začula som kroky, no nenamáhala som sa zdvihnúť tvár. Kroky sa približovali.

„Hej!" zavrčal po mne ženský hlas. Kútikom oka som spoznala lovkyňu. To ma donútilo prudko otočiť tvár. Nemohla som sa ubrániť náhlemu prívalu nádeje. Rose sa tvárila arogantne ako vždy.

„Čaká ťa dlhá noc. Ale poteším ťa, nevidíme sa naposledy," uškrnula sa ako šelma. Nechápavo som zvraštila tvár. Mal to byť výsmech? Popraví ma práve ona?

„Počkaj! A čo si-?!" Rose sa poobzerala a nakoniec len precedila:

„Čoskoro."

S tým jediným prekliatym slovom odkráčala. Čoskoro. Čo tým, dopekla, myslela? Srdce mi zovrela päsť. Stretnem ich na popravisku? A ona bude katom? Preto aj ten výsmech. Alebo sa mýlim a vlastne ich ešte nenašla? V zúfalstve som pomykala reťazami, ale dosiahla som tým len  to, že mi ešte viac odreli kožu. Zaskučala som.

Netuším, koľko som sedela v tej cele, keď som odrazu začula ďalšie náhlivé kroky. Asi sa zase menia stráže. Alebo ich prišiel kapitán skontrolovať, či v práci nespia. V duchu som sa zasmiala. A čo iné by tu mali robiť? Stoja v tomto žalári a nič sa tu nedeje. Nerobím rozruch, nemám kam ujsť. Nudia sa alebo sú unavení zo zmeny predtým. Stráže to veru nemajú ľahké. 

Zdvihla som zrak, keď kroky zastali pred mojou celou. Prišli sa aj oni pozrieť na slávnu, uväznenú dcéru Krvavého tieňa? No, predo mnou nestála stráž. Postava na sebe nemala uniformu, ale čierne oblečenie a plášť s kapucňou. Na tvári mala ešte aj šatku. Nemala som poňatia, kto je to. Zavetrila som, no cítila som len omamnú levanduľu, ktorú bolo cítiť po celom žalári. Postava zdvihla ruku skrytú v čiernej koženej rukavici a odomkla celu. Vlasy sa mi mimovoľne naježili a zamykala som reťazami. Postava sa ku mne prirútila a zovrela ich v dlani. Zdvihla prst na miesto, kde asi mali byť pery. Vycerila som zuby. Začula som tichý smiech. Postava zdvihla tvár, takže mi ponúkla výhľad do tmavých očí a zároveň si druhou rukou stiahla šatku. Vyvalila som oči, ktoré sa okamžite zaliali slzami. Šepla som jeho meno a on sa usmial. Potom sa zdvihol a začal sa potichu hrať s okovami až kým ich neodomkol. Ruky mi ťažko spadli k telu. Kvokol si ku mne a nadvihol mi bradu. Hrýzol si do pier, kým ma zbavoval goliera. Keď zámka povolila, zdvihla som krk a dotkla sa jeho pier tými svojimi. Usmial sa a bozk mi opätoval.

„Nemôžem uveriť, že si o mne pochybovala," zašepkal Zack, keď sme sa odtrhli. Postavil sa a podal mi ruku, ktorú som vďačne prijala. Opäť si nasadil šatku. Preplietol naše prsty a ponáhľal sa z cely. Ja na želatínových nohách som sa potkýnala za ním. Nechápavo som vyvaľovala oči na spadnuté stráže. Kedy, ako a čo sa im stalo? Chcela som sa na to opýtať, no momentálne ma viac zaujímal únik. Zack odrazu zastal. Kývol hlavou a ja som pozrela dole. Na podlahe bol kruhový otvor do temnoty. Neváhala som a liezla dolu. Zack počkal, kým nedopadnem na zem. Schmatol poklop a vchod nad nami uzavrel. Ponúkol mi ruku a spolu sme sa ponáhľali von. Klusali sme popri kalnej vode. Pretisli sme sa cez mreže a boli sme na slobode. Neveriacky som sa rozosmiala. U šialeného Lykaóna! Zack sa tiež zasmial. Rozbehli sme sa priamo do lesa. Zahrievala som stuhnuté svaly, držala tempo so svojím priateľom, no rozprávať som sa neodvážila, kým sme neboli dostatočne hlboko medzi stromami a ďaleko od sídla Rádu.