Mesiac

17# labka- Na úteku

Bežala som, čo mi nohy stačili. V duchu som si nadávala a kliala. 

Zack. 

Angela. 

Kyle. 

Dexterous. 

Všetkých som tam nechala. Čo som to urobila? Ako som mohla len niečo také urobiť? Som beštia. V očiach ma pálili slzy, v krku škriabali vzlyky. Bež! Ten Dexterousov rozkaz. Bol ako meč. Nedokázala som mu odporovať. Svedomie ma hrýzlo a chcela som sa vrátiť, no bála som sa. Nie o svoj život. Bála som sa, že priateľom by môj návrat vôbec nepomohol. Bála som sa, že keď ma uvidia, nepriateľ získa na ten okamih prekvapenie. Bála som sa, že moje plamene ublížia im. Bála som sa, že im len priťažím. Bála som sa, že ich uvidím zomierať. A tak som utekala. Zbabelo som utekala preč.

„Cala, počkaj!" ozval sa za mnou známy hlas. Prudko som zastala a otočila sa. Za mnou sa ponáhľal krásny chlapec. Nebol vo svojom vlčom tele, no istotne ma v ňom prenasledoval. Naklonila som hlavu nabok.

„Ja ti neublížim! Poď, tadeto, les už prehľadávajú!" volal ma a potom sa premenil. Zastrihal ušami. Zaváhala som. Zaštekal, aby ma posúril. Bol to predsa Scott. Vlk, do ktorého som bola zamilovaná od prvého roku na Hilabetey. Len s ním som si rozumela z Tessaliinej svorky. On nikdy nebol na mňa zlý.

V tom sa na neho vyrútila čiernobiela machuľa s pazúrmi a tesákmi. Scott zaskučal od šoku a obaja vlci spadli na zem. Čierny s bielym vzorom na labách vrčal a snažil sa dostať ku krku čierneho vlka s bielou papuľou a hruďou. Zack držal Scotta v šachu a s blčiacimi očami na mňa pozrel. Zavrčal po mne.

V tom do mňa štuchla tmavosivá vlčica a nútila ma pokračovať. Zaváhala som a pozrela na bojujúcich samcov. Zlatistý vlk mi oblizol tvár a ponáhľal sa k nim. Angela po mne zavrčala a ťahala ma za ucho. Zavrtela som hlavou a bežala za ňou. Utekali sme horiacim lesom, za nami ostávali výkriky, rev, vrčanie. Angela prebehla dopredu a viedla ma na koniec lesa. Dobehli nás Zack s Kylom. Obaja doškriabaní, ale inak v poriadku.

Na chvíľu sme si dovolili ľudskú premenu.

„Zbláznila si sa?! Na čo si tam čakala?" oboril sa na mňa okamžite Zack.

„Ty si mu skoro vletela do pasce! Rozmýšľaš trochu?! Mohol ťa zabiť!"

„Chcel mi pomôcť!" bránila som Scotta.

„To určite!" odfrkol si Zack.

„Scott by mi predsa,"

„Cala, Zack má pravdu! Scott ťa chcel nalákať do pasce. Však si sa chcela pre neho otočiť smerom, akým si vybehla," postavila sa na Zackovu stranu Angela. Zmĺkla som.

„Neďaleko je dedina. Ukryjeme sa tam. Dexterous nás neskôr vyhľadá," prehovorila, keď sme začuli praskajúce konáre pod obrovskými labami. Prikývli sme a utekali. Preč od ohňa, od školy, od vlkov. 

Od začiatku dediny sme kráčali po ľudských nohách. Skrývali sme sa v tieňoch. Dedinčania kričali a ukazovali na oheň. Horekovali a bedákali, vypytovali sa susedov, čo sa deje. Navyše z lesa vybehlo pár veľkých vlkov, takže sa rýchlo dozvedia, že štyria študenti, z toho jeden kríženec, sú na úteku a skrývajú sa práve tu. Vrazil do nás starý muž, ktorý od prekvapenia vykríkol a odskočil. Keď si všimol naše kobaltovo modré uniformy prižmúril oči.

„Čo sa to tam stalo?" ukazoval. Rýchlo sme prebehli okolo neho a predierali sa davom ľudí i bytostí.

„Poďte sem!" volal na nás niekto. Bez rozmyslu sme vleteli do domu a dvere sa za nami zamkli.