Mesiac

5# labka-Vĺčatá

Ubehlo niekoľko dní. Podarilo sa mi presvedčiť Michaela a Lisu (doteraz netuším, ako ich mám volať po tom, čo som sa dozvedala, že nie sú moji skutoční rodičia), aby som mohla odísť do školy na Hilabeteu. O Argentovi som im ani nepípla. Nenechali by ma odísť. Zackova rodina im potvrdila, že si ma vzali pod ochranné krídla. Do školy som bola prijatá, vďaka jednému známemu Zackovho ocka. 

Teraz sa zakrádam spolu s Kiarou a Zackom po lese už celý deň, ideme aj v noci. Túto časť lesa nepoznám a zdá sa, že ani Zack nemá poňatia, kadiaľ bežíme. Viedla nás Kiara, ktorá nastupuje do posledného ročníka. Išli sme zvláštnou cestou k hraniciam. Rôzne odbočky, skryté chodníčky. Neustále sme sa obzerali. Hranicu sme prekročili za chvíľu, hoci sme išli oveľa dlhšie ako som bola zvyknutá so Zackom. Kiara nás viedla tak, aby sme riziko stretnutia s lovcami znížili na minimum. Zackova sestra klusala vpredu v tele vlka. Zack to striedal. Ja som však stále klusala po dvoch. Svitalo. Pomaly mi už ale dochádzali sily. Oprela som sa o kôru a lapala po dychu. Vlčica na mňa súcitne pozrela a zastala. Zack ku mne opatrne pristúpil.

„Viem, že máš problém s premieňaním, no ako vlci tam bude oveľa rýchlejšie. Ponesiem ťa. Len sa drž, dobre?" navrhol Zack s úškrnom. Vyvalila som oči, no nedal mi možnosť protestovať. Zrazu bol z neho vlk. A keďže som si bola vedomá toho, že súrodencov spomaľujem, pristúpila som na jeho ponuku. 

Sklonil svoje mohutné telo a ja som vysadla ako na konský chrbát. Pomrvila som sa, keďže som nebola zvyknutá jazdiť. Kiara zavrtela chvostom. Otočila sa a vyrazila. Zack sa vzpriamil a rozbehol sa za ňou. V prvom momente som mala pocit, že on bude za horami-dolami a ja spadnem z jeho chrbta na zadok. Nechajú ma tu a nikdy viac ma nenájdu. Môj najlepší priateľ totiž vystrelil ako šíp. Kŕčovito som tisla členky k jeho bokom, bola som naklonená, čo najviac k jeho šiji. Akoby vedel, že mám strach, obchádzal popadané konáre, kry, kmene stromov. Vážila som si to. Pomaly som svaly povoľovala, ale strach ma stále neopúšťal. Však kedykoľvek som mohla spadnúť a to by som skutočne nerada. Stúpali sme do strmého kopca. Počula som, ako Zack podo mnou dychčí s vyplazeným jazykom.

„Ja to prejdem sama," navrhla som mu. Zavrčal skrz tesáky a ako na protest poriadne zabral. Kiara nás čakala na vrchole. Naklonila hlavu nabok, keď k nej dobehol Zack. Okamžite som z neho zliezla. Zazrel po mne.

„No čo je?" pohladila som ho medzi ušami. 

Kiara sa vrátila do svojej ľudskej podoby.

„Toto zvládneme aj po ľudských nohách. Myslela som, že nám to bude trvať dlhšie, ale Cala zvládla si to super," usmiala sa na mňa.

„Poďme!"  Opatrne sme zliezali svah, ktorý našťastie nebol až taký prudký. 

Pridali sme sa k ostatným študentom. Nemôžem uveriť tomu, že som v Moanne, že som vlčica, medzi ostatnými vlkmi, a ešte k tomu budem navštevovať vlčiu školu. Patrím lesu! Nemusím viac tajiť lásku k nemu. Môžem ho objavovať, cítiť tú slobodu. Zmocňovalo sa ma vzrušenie. Je to úžasne šialené.

„Tamto sa choďte nahlásiť, že ste tu. Dostaneme tam všetko, čo treba. Ja idem k svojej učiteľke. Držte sa drobci," rozlúčila sa s nami, Zackovi vtisla pusu na líce, na čo protestne zavrčal, no odpoveďou mu bol len vzdialený smiech jeho sestry.

V rade sme dlho nestáli, ani na moje klamstvo sa neprišlo, čoho som sa najviac bála. Predsa len teraz som vo svete vlkov. Ktovie, čo všetko sa môže stať, ako to u nich prebieha. Môžu vycíť, že klamem? Len to nie! Avšak žena spoza stolíka sa na mňa len usmiala, vyhľadala si moje meno v rôznych papieroch. Dala mi do ruky rozvrh a informáciu, že knihy budeme dostávať počas prvých hodín. K tomu som dostala kľúčiky a oznámenie, že uniforma ma už čaká na izbe. Vysvetlila mi, kde teraz nájdem prvákov na zahajovacej ceremónií, kde sa nám prihovorí samotný riaditeľ aj náš učiteľ. Počkala som ešte na Zacka. Ako som cúvala do niekoho som narazila.