Mesiac

23# labka-Oheň pod ľadom

Prešiel istý čas. Na krajinu dopadal prvý sneh a začal vládnuť mráz. Všetko bolo biele, čo Zackovi prekážalo, pretože jeho havrania srsť bola ako päsť na oko. Kyle do neho preto rád rýpal. Zack sa nedal a krátko na to sa už naháňali ako malé šteniatka. Najväčšiu výhodu v skrývaní som mala tentoraz ja, pretože moja striebristá až biela srsť sa ľahko stratila v snehu. Lovci nám viac nedýchali na krk. Aspoň, mali sme ten pocit, no nedovolili sme si to oslavovať. Možno nás opäť niekde sledujú. Neverili sme žiadnej zvery. V ktorejkoľvek mohol byť v skutočnosti Matthew, lovecký čarodejník. Vo svojich čaroch je majstrom, hoci raz ho Zack už odhalil, keď ako jastrab urobil chybu. V ten deň, keď sme sa stretli s lovcami po prvýkrát. Ale nad našimi hlavami lietali len miestami havrany či vrabce, žiadne dravé vtáky. V okolí sa nepotulovala žiadna šelma, okrem nás, a veveričky pred nami utekali nepozerajúc nám do očí. Žiadne zviera sa nesprávalo na svoje pomery nezvyčajne. Boli sme ostražití, no počuli sme o svojich prenasledovateľoch len raz. Stalo sa to, keď sme donútení zimou a chladom odbočili do jednej z dedín, aby sme do seba hodili teplé jedlo a získali zásoby. Lov bol teraz veľmi náročný.

V jednom podniku sme hladne chlípali polievku, keď som začula, ako sa pri vedľajšom stole rozpráva skupinka mladých elfov. Vraj, keď bol jeden z nich v meste, spoznal najznámejšiu loveckú skupinu. Vraj istotne hľadajú uniknutú svorku. Ale priznal sa priateľom, že je zvláštne, že teraz sa pohybujú len traja. Dievča sa zasmialo a pripomenulo priateľovi, že jeden z nich je čarodejník, čo sa vie meniť na zvieratá, no chlapec ju odbil, že čarodejníka videl na jednorožcovi a potom dve dievčatá. Netušil, kde je posledný člen. Pozrela som na svojich priateľov. Počúvali. Randy. Chýba Randy! Takže nás musí sledovať. Ten náskok nie je náskokom, ale ďalšou pascou. Ale prečo práve Randy? Potom sa ozvalo iné dievča. Tvrdilo, že Randy je mŕtvy. Zabehla mi polievka, ktorú som jedla. Vraj to počula od jednej známej. Rýchlo sme do seba nahádzali polievku a ponáhľali sa preč zahalený v šáloch.

„Myslíte, že to ja som ho zabila? Tými plameňmi?" opýtala som sa ticho. Nikto mi neodpovedal. Prudko som zastala a všetci traja na mňa opatrne pozreli. Oči sa mi zaleskli. Ako som... Nechcela som... A možno si v to dúfala. Nedal mi pokoj pekelný hlások. Nie! Teda, nechala som ich tam, neodvolala som požiar. Ani netuším, či by som to zvládla, ale... Skutočne tam zomrel?

„Cala, boli by sme to my alebo oni. Chcela si nás chrániť. Získať nám čas," objala ma Angela.

„Ale,"

„To nič, zlatko. To nič," objímala ma, no ja som nebola schopná pohybu. Bola som v šoku. Zabila som niekoho, koho som ledva poznala. Vzala som život niekomu inému. O čo som lepšia ako oni? Nie, som rovnaká.

„A možno len narazili na upírov alebo elfov alebo na niekoho. Vieš, mnohí nie sú nadšení, že sa po Moanne potulujú lovci. Nemajú tu čo robiť. Nezáleží na tom, že majú povolenie od Argenta," pokúsil sa ma povzbudiť Kyle. 

„Keby bolo na mne, mali by sme zabiť všetkých," prehodil Zack s nebezpečným úškrnom. Vyvalila som oči, no on sa už otočil a pokračoval v ceste.

Dostali sme sa k obrovskému zamrznutému jazeru. Na druhej strane sa rozprestieral rozľahlý tmavý hustý les. Kyle tvrdí, že za jazerom sa nachádza oblasť Južných dubov, o ktorom nám povedal Dexterous. Možno tam niekde bude Diego. Musí! Ak nie... Dosť! Nemôžem takto myslieť! Od včerajška, ako som sa dozvedela o Randym, neprehovorila som ani slovo. Viem, že nás chcel zabiť, ale ja som... Teda v ten moment mi boli ukradnutí, ale... Arg! Ani len vlastné myšlienky mi nedávajú zmysel!

„Mali by sme to vziať okolo. Ten ľad nemusí byť pevný," zamrmlal Kyle.

„Vyskúšame! Ak by sme šli okolo, spomalí nás to. Jazero je priveľké," zavrtel Zack hlavou.