"môžeme ísť za ňou?"zdvihol som k nemu pohľad.Chcel som ju vidieť.Potreboval som ju vidieť.Nevidel som ju celý týždeň.Pre mňa to bola večnosť.
"Samozrejme,"ustúpil od dverí,ktoré viedli do jej izby.Po jednom sme vošli dnu.Hneď som si všimol jej tvár.Jej krásnu tvár.Jej zeleno-hnedé krásne oči boli zavreté.Sadol som si na stoličku vedľa jej postele.Po mojej tvári sa kotúľala nová slza.Chytil som jej ruku.Niečo v nej držala.Roztvoril som jej ruku,v ktorej mala papierik?Nie som si istý.Nie.Nebol to papierik.Bola to fotka nás dvoch.
"Je mi to tak ľuto,"šepol som jej tieto slová do jej ucha.Venoval som jej bozk na čelo a pokračoval."Neskutočne ma to mrzí.Nikdy som ti to nechcel spôsobiť.Nič z toho všetkého.Milujem len teba a vždy budem tvoj stratený chlapec,"
********
Sedel som na stoličke vedľa Kajinej postele.Nemohol som z nej spustiť zrak.Po dlhej dobe som ju mohol vidieť znova.Hlavu som si položil k jej ruke,ktorú som pevne držal.Po mojej tvári sa spúšťali nové slzy.Aj keď som bol pri nej a mohol znova vidieť jej krásnu tvár,som sa cítil stále previnilo.Toto všetko je len kvôli mne.Kvôli párty.Kvôli Kendall.Vstúpal vo mne hnev.Chcel som tu všetko porozbíjať.Čokoľvek,čo by mi prišlo pod ruku by som zničil.Presne tak ako náš vzťah.Behom jednej možnosti na to,že by som to chcel,som ho zničil.Zlomil som jej dušu.Zlomil som moju dušu.Zlomil som naše srdcia.
"Keby si len vedela ako ma to všetko mrzí,"zavzlykal som.Aj keď ma zrejme nepočula,chcel som jej to povedať už dosť dlho.Aj keď,to čo sa stalo už nezmením.Za to,čo som jej sprasil sa budem ospravedlňovať stále.Milujem ju a navždy budem.Zatvárali sa mi oči od únavy,až som nakoniec zaspal.Po týždni som konečne znova zistil,akéý je spánok.
Bežal som.Bežal som nevedno kam.Proste som utekal.Utekal som po tvavej ulici.Zastal som,keď som nedaleko odo mňa zbadal postavu.Ženskú postavu.Pomalým krokom celý zadýchaný som sa blížil k postave.Vzdialovala sa.Každým krokom,čo som spravil sa vzdialila.Zastavil som a nervózne si prehrabol vlasy.
"Kto si?"zakričal som na osobu predo mnou.Nič.Žiadna odpoveď.Len ticho.Postava sa otočila tvárou ku mne a ja som mohol konečne vidieť tvár ženy."Kaja,"zašepkal som si pre seba.Rýchlo som sa rozbehol za mňou,no ona sa vzdialovala.
"Kaja!"zakričal som na ňu,no nič.Stále bole ďalej a ďalej.Snažil som sa zrýchliť tempo.Konečne bola dosť blízko mňa.Mohol som vidieť jej krásnu tvár z blízka.Jej krásne zeleno-hnedé oči.Priblížil som sa k nej o krok bližšie,no ona odstúpila.
"Kaja,je mi ľúto čo sa stalo.Nikdy sa to nemalo stať.Nikdy som ti toto nechcel spôsobiť,"moje oči sa zaplňovali slzami,ktoré som sa snažil potlačiť.Nič.Žiadna odpoveď.Len ticho.Len sa na mňa pozerala jej očami.Ale za to krásnymi očami.
"Kaja..."
Čo to kurva malo byť?Ešte som jej nedopovedal vetu,ktorú som mal na jazyku a už ma niekto zobudí.Po týždni som konečne spal a niekto ma zobudí.Fakt úžasné.Zodvihol som hlavu a pohľad sa mi naskytol na Kajju,ktorá ešte stále spala.Pozrel som sa za seba a uvidel Luka.
"Prečo si ma zobudil?"vyletel som na neho a pretrel si oči.
"Mal by si si ísť odpoči-""Nie!Nikam nejdem.Budem pri nej až kým sa nezobudí.Do vtedy nikam nejdem,"otočil som sa späť na Kaju a jej ruku som viac stlačil.Nechcel som ju opustiť.Nemohol som.Chcel som ju vidieť,keď sa zobudí.Chcel som vidieť jej krásne oči znova.
"Ako chceš.Nechceš aspoň kávu alebo niečo k jedlu?"pokrútil som záporne hlavou.
"Nie nechcem,"prikývol a odkráčal preč.Znova som nepríčetne hľadel na jej tvár.Odpustí mi to?Bude všetko tak ako to bolo kedysi?Zmení sa niečo,keď sa zobudí?Budeme vôbec spolu alebo ma opustí?Keby som vedel aspoň na jednu otázku odpoveď.Lenže som nevedel.Nevedel som ani jedni odpoveď.Bez nej môj život nemá cenu.Znova som si položil hlavu na posteľ a chytil jej ruku.Zatvoril som oči a snažil som sa znova zaspať.Po niekoľkých minútach sa mi to konečne podarilo.Bolo to pretože bola vedľa mňa?Pretože som ju mal konečne vedľa seba?Neviem.Ani len na túto otázku som nevedel odpovedať.Ale som si istý,že to mohlo byť aj tým.
Znova som pred sebou videl postavu.Ženskú postavu.Tak,ako predtým som sa rozbehol k postave predo mnou.Tento krát sa nevzďalovala.Normálne kráčala všetkými smermi.Raz zabočila doprava a potom doľava.
"Kaja!Stoj!"kričal som na postavu,ktorou som si bol istý,že to je Kaja.Tie vlasy,postava.Musela to byť ona.Náhle zastavila a otočila sa ku mne.Konečne som zastavil a rukami sa zaprel o kolená,aby som nabral dych.
"Prečo utekáš?"prehovoril som hneď ako som nabral dych.Nič."Prečo dopekla nič nehovoríš?"zakričal som.Nebavilo ma to.Chcel som počuť jej hlas.Namiesto toho sa len usmiala.Nebol to hocijaký úsmev.Znova sa mi otočila chrbtom a kráčala preč.Prečo uteká?Prečo mi nič nepovie?Bol som z toho na nervy.Zložil som sa na mieste na kolená a tvár si zaboril do dlaní.Cítil som,akoby som mal každú minútu vybuchnúť.Počul som,ako sa niekto ku mne približuje a následne si predo mňa klakol.Ruky z tváre som si stále nedal dole,až pokiaľ mi ich jedna osoba nezložila.Tvárou v tvár som čelil Kaji.Jej zeleno-hnedým očiam.Doslova som sa v nich topil.Boli tak nádherné.Usmievala sa.Ona sa usmievala.Skenoval som jej tvár,akoby som ju videl prvý krát.Chcel som si zapamätať každý kúsok jej tváre.Každá malý detail na nej.Pocítil som na čele jej pery.Poriadne som roztvoril oči.Keď sa odtiahla,stále mala na tvári jej krásny úsmev.
"Aj ty si mi chýbal,"po dlhom tichu konečne prehovorila.Počul som jej krásny hlas.Opäť.Opäť som ho znova počul.Moja druhá polovička sa akoby práve teraz znova poskladala.Moje srdce už nebolo na kúsky.Ale keď som si uvedomil,že toto je iba sen,som hneď sklesol.
"Čo sa deje?"prehovorila znova a zdvihla ma za bradu.Moje oči sa znova naplňovali slzami.
"Toto je iba sen.Nie je to realita.Keď sa zobudím,budeš zase ležať v posteli a ja budem sedieť vedľa teby,kým sa nezobudíš.Nechcem to tak.Nechcem,aby si ma opustila.Nechcem,aby si sa na mňa hnevala po tom čo som spravil ale nejde to.Budeš mi to vyčítať až do smrti a ja sa ti budem ospravedlňovať stále.Nikdy mi to neodpustíš.Keby nebolo tej párty a Kendall,tak by sa toto nikdy nestalo.Nikdy by si tu neležala.Nikdy by ťa to auto nezrazilo.Je to všetko moja vina,"po tvári sa mi kotúlali nové slzy.Postavil som sa na nohy a obrátil sa jej chrbtom.
"takto už nikdy nehovor,rozumieš?Nič z toho nie je tvoja vina.A ako vieš,že toto je len sen?"ušklbla sa na mňa.Ako to myslí?Toto nie je sen?Je toto realita?
"T-toto nie je sen?"vykoktal som zo seba.Vôbec ničomu nerozumiem.Ak to nie je sen,čo je to potom?
"A chceš,aby to bol sen?Myslíš ši,že by si toto mohol spraviť vo sne?"priplížila sa ku mne až tak blízko,pokiaľ nespojila naše pery.Jej pery sa vôbec nezmenili.Stále boli také ako kedysi a pred týždňom.Náhle sa odo mňa odlepila.Nechcel som,aby táto chvíľa skončila,lenže ma niekto znova prebral.
Zdvihol som hlavu.Pohľad sa mi naskytol na usmievajúcu sa Kaju.Tak len predsa to nebol sen?Ale pokať.Ak to potom nebol sen,tak čo to potom bolo?
"T-ty si hore?"vydal som za seba celý zaskočený.
"Ako vidíš,tak áno,"zasmiala sa.Ten smiech."Snívalo sa mi o tebe.O nás,"povedala ale úsmev jej z tváre stále nezmizol.
"Vážne?A vieš,že aj mne sa snívalo o tebe?O nás?"tiež som sa usmial.
"Vážne?A si si istý,že to bol sen?"jej zeleno-hnedé oči sa vpíjali do tých mojich.
"Ja neviem.Čo myslíš ty?"nadvihol som obočie stále s úsmevom na tvári.Toto mi chýbalo.Jej hlas,oči a jej krásny úsmev.
"Ja si myslím,že to nebol sen.Toto bola realita,"hovorila s jej anjelským hlasom so sladkým úsmevom.
