"Vážne?A si si istý,že to bol sen?"jej zeleno-hnedé oči sa vpíjali do tých mojich.
"Ja neviem.Čo myslíš ty?"nadvihol som obočie stále s úsmevom na tvári.Toto mi chýbalo.Jej hlas,oči a jej krásny úsmev.
"Ja si myslím,že to nebol sen.Toto bola realita,"hovorila s jej anjelským hlasom so sladkým úsmevom
********
"Ako myslíš,že realita?"nechápal som.Bolo to skutočné alebo to bol len sen?
"Normálne realita.Skutočnosť,"zasmiala sa jej krásnym hlasom.
Kaja pohľad
Zostalo ticho.Trápne ticho.Nikto nevedel čo povedať.Nemala som sa ani len chuť rozprávať.Chcelo sa mi spať.
"Nezdvíhala si mi telefón,"prehovoril po dlhej dobe.Nechcela som sa mu pozerať do očí,tak som neprestajne hľadela pred seba.
"Ja viem,"odpovedala som mu takmer šeptom.
"Ako sa to stalo?"otočila som hlavu k nemu s nechápavým výrazom."Tá nehoda,"povzdychla som si a snažila si spomenúť.
„Mala som ísť do školy,lenže mi nebolo najlepšie tak som sa rozhodla ísť k doktorovi. Bola som na ceste a rozmýšľala som,či vás pôjdem navštíviť,keď v tom mi spadla na zem fotka,“roztvorila som ruku,v ktorej som mala fotku mňa a Asha. Pousmiala som sa nad tým,ako sme tam vyzerali šťastne. „A potom to auto do mňa napálilo. Som rada,že som to prežila. Vôbec som nevedela,že nejaké auto ide. Bola som tak unavená,že by som sa nevládala ani len uhnúť,“nervózne som sa hrala s prstami. Cítila som,ako sa mi chystala prvá slza snažila dostať von na povrch mojej tváre.
„Už je dobre. Už som tu pri tebe,“postavil sa zo stoličky,na ktorej sedel vedľa postele. Opatrne mi vtisol pusu na spánok. „Už ťa nikdy nepustím. Sľubujem,“pousmiala som sa. Bolo krásne počuť tieto slová priamo od neho. Aj keď mi je jasné,že tu nebude navždy,teraz som za to rada. S nikým iným by som tu nechcela byť. No teraz som si na niečo spomenula.
„A kde sú vlastne chalani? Nie sú tu?“otočila som k nemu hlavu. Vyzeral byť zmetený.
„Mali by tu byť. Luke si bol kúpiť niečo do automatu,no neviem kde doteraz trčí a Mikey s Calumom...“ odmlčal sa. Rozmýšľal. Vôbec nevedel kde sú. „Oni by mali byť s Lukom. Idem ich pohľadať,“rýchlo povedal a ešte pre tým než odišiel mi venoval bozk. Čakala som v prázdnej miestnosti kedy príde Ash aj s chalanmi. Bola to ako večnosť. Hypnotizovala som hodiny na stene. Počítala som každú sekundu. Stále nič. Čo mu mohlo tak dlho trvať? Keby som sa mohla aspoň pohnúť k môjmu mobilu. Nemohla som nič robiť. Len sedieť a pozerať sa na hodiny alebo na čisto bielu stenu nado mnou. Spoza dverí som počula známe hlasy. Chalani. Pevne som zrak namierila k dverám a čakala kým sa otvoria. Nebolo tomu dlho a už som videla blonďavú hlavu Luka a hneď za ním ostatných.
„Ahoj,“povedali všetci zborovo.
„Ahojte,“zachichotala som sa. Premeriavala som si každého z nich,až keď som zastala pohľadom len na jednej osobe. Doširoka som sa usmiala. Vyzeral tak ako vždy. Typická šatka na jeho hlave,aby zabránila jeho vlasom,aby mu nepadali do očí,čierne tielko,čierne džínsy s roztrhanými kolenami a ako doladenie jeho košeľa obviazaná okolo jeho pása. Človek by na ňom nenašiel ani jednu chybu.
„Ako sa cítiš?“prerušila ma z myšlienok niekoho otázka.
„Už omnoho lepšie,“usmiala som sa na chalanov ako vždy. Počula som ďalšie kroky spoza dverí a následnú otvorenie.
