Sex is a drug ♥ (DOKONČENÉ)

28. časť

„Mami, mami?"
„Hmm?"
„Ešte spíš?"
„Teraz už nie" usmejem sa a trošku sa ponaťahujem.
„Babka urobila na raňajky lievance!"
„Naozaj?"
„Áno, moje obľúbené! Poď dolu, lebo ti nič neostane" chytí ma za ruku a ťahá ma z postele.
„Už idem, už idem" sadnem si a konečne rozlepím oči.
„Utekaj mi obsadiť miesto, ja som za chvíľu dolu, len sa opláchnem."
Prikývne a uteká do kuchyne. Chýba mi Andrew. Chcem, aby už bol doma. Dúfam, že Richard to nebude riešiť a nepodá na Andrea trestné oznámenie. Dnes pôjdem opäť do nemocnice. Hádam mi povedia niečo viac. Oblečiem sa, trochu sa upravím a sadnem si do kuchyne za stôl, na ktorom už rozvoniavajú lievance s ovocím.
„Dobrú chuť" poprajem všetkým.
„Aj tebe. Máš na dnes nejaké plány Emily?" zaujíma sa mama.
„Chystám sa do nemocnice."
„Nebola si tam náhodou včera a nič ti nepovedali?"
„Možno dnes už budú vedieť."
„Hm... Môžeme Oliho zobrať do mesta na zmrzlinu?"
„Áno, zmrzlina!" začne Oliverko kričať na celý dom.
„Nemáš už dosť toho sladkého?" brnknem mu po nose.
„Mamii... Len jeden kopček, prosím."
„Dobre, ale len jeden!"
„Ďakujeem, si najlepšia mama na svete!"
Usmejem sa a postrapatím mu vlasy.
Nahádžem do seba posledné kúsky raňajok, rozlúčim sa a presuniem sa do auta. Celú cestu počúvam pesničky z rádia a premýšľam o udalostiach čo sa stali za posledné dni. Chcem, aby sa to už konečne celé skončilo, a aby som mohla s Andrewom a Oliverkom viesť normálny život. Zastanem na parkovisku pred nemocnicou a hneď nacupitám dovnútra. Dnes je tu oveľa viac ľudí. Podídem k sestričke a opýtam sa jej či by mi nevedela pomôcť. Našťastie sa dozvedám dobrú správu.
„Pán Brown je stabilizovaný a môže príjmať návštevy od rodiny a najbližších. Môžem poprosiť vaše meno?"
Celá nadšená sa s ňou dohodnem. Nepatrím síce do jeho rodiny, ale menší úplatok sestričku presvedčí, aby mi vyhovela. Nie je to zrovna dobré riešenie, ale naozaj potrebujem Richarda vidieť a rozprávať sa s ním. O pol hodinu už stojím pred dverami Richardovej izby. Zaklopem, zhlboka sa nadýchnem a vstúpim.
„Ahoj Richard."
„Emily..."
„Ako ti je?" postavím sa k nemu a chytím ho za ruku. Okamžite si ju vytrhne.
„Choď preč."
„Prosím?" zarazím sa.
„Odíď. Odíď z môjho života."
„Richard, ale ja za nič nemôžem..."
„Mne je jedno kto za čo môže. Už ťa nechcem v živote vidieť!" rozoženie sa rukami a prudko sa posadí na vŕzgajúcej nemocničnej posteli.
„Ale Richard..."
„Žiadne ale! Choď preč!"
„Prosím, potrebujem sa s tebou porozprávať."
Zrazu sa postaví a chytí ma pod krk. Chvíľu sa na mňa len uprene pozerá s nechuťou a nenávisťou v očiach a potom ma začne škrtiť a kričať na celú izbu.
„Do života si mi priniesla len samé zlé veci! O všetko som kvôli tebe prišiel! Nechcem vidieť teba ani Andrewa! Už nikdy! Rozumieš?!"
Snažím sa prikývnuť, ale Richard ma úplne znehybnel. Nedokážem pohnúť ani s malíčkom na nohe.
„Tak rozumieš?!"
„A... Áno..." dostanem zo seba nakoniec a Richard ma pustí. Rýchlo sa snažím popadnúť dych, ale každý nádych ma príšerne bolí. Rýchlo vybehnem z izby na chodbu a potom do hlavnej miestnosti nemocnice. Nikto si ma však nevšíma. Hrdlo mi začína pomaly opúchať. Pribehnem k nejakej sestričke a snažím sa jej rukami, nohami naznačiť čo sa mi stalo, pretože zo seba nedokážem vydať ani hláska. Sestrička mi prezrie krk a celá zhrozená ma zoberie za doktorom. Ten sa mi to pokúsi ošetriť. Nakoniec mi oznámi, že musím ostať v nemocnici na pozorovanie a, že sa to ešte bude riešiť, len sa musím dať do poriadku. Uložia ma do voľnej izby a sestrička mi urobí nejaký zapáchajúci zábal na krk.
„Hneď vašu rodinu oboznámime s danou situáciou a vy zatiaľ odpočívajte" usmeje sa a odíde preč. Tak len ležím na posteli a premýšľam čo to do Richarda vošlo. Čakala som kadečo, ale toto naozaj nie.