Musela som ísť za ním a povedať mu pravdu.. Ale nemohla som.. Zišla som zo schodov a hľadala ho.. Sedel v obývačke na gauči a vedľa neho bol Kuba.. ,,Em.. Bax? Pozri sa na mňa a povedz mi čo ti je.." povedala som so slzami v očiach.. ,,Mě?! Nic!" začal kričať až ma myklo.. ,,Tak počuj, po mne nikto nebude vrieskať, jasné!?" už som sa nahnevala aj ja.. ,,Hele, lidi dost! Neřvite tak!" začal Kuba kričať aby sme prestali.. ,,Já po tobě neřvu! Jen mě zarazilo že tam byla jedna tá čárka.." začal sa pomaly ukludňovať..
,,A o tom som sa chcela práve rozprávať láska.." ako som to dopovedala spozornel.. ,,Tak mluv.. O co jde?" začal jemne.. ,,Pozri sa sám aby si uveril.." podala som mu test..
,,Ty.. Si těhotná?!" nechápala som jeho reakciu.. ,,Áno.. Si rád?" už som sa začala usmievať viac.. ,,JASNĚ!!" zakričal a vrhol sa na mňa.. Poobede sme všetci išli na ten sľúbený obedík..
Bolo fajn až do jednej chvíle.. Išla som sa prejsť von ale nevedela som čo ma tam čaká.. Bola som našťastie tam, kde ma chalani videli cez okno.. Zrazu sa na mňa vrhla šialená ženská a začala ma mlátiť a kopať... Áno, tá šialená Liliana.. Keď som sa otočila smerom k reštike aby som na seba upozornila všimol si ma iba Kuba a kýval mi.. V tej chvíli som si myslela že ho asi zabijem! Ukázala som na toho blázna za mnou a hneď pochopil že je problém.. Alarmoval aj Ráďu a Štěpána aby sa pozreli von.. Začala som veľmi plakať ale v ten moment mi to aj tak nepomohlo.. Nasrala som sa viac a začala som ju mlátiť silnejšie až som jej zlomila nos.. Lenže jej protiútok bol silnejší.. Kopla ma do brucha.. Práve prišli chalani a ja som len bezvládne ležala na zemi a plakala som so slovami: ,,Ona ho zabila.. Zabila.." na viac som sa fakt už nezmohla iba som to opakovala stále dookola.. ,,Sáro?!! Jsi v pořádku?!" pribehol Štěpán a začal mi pomáhať..
,,Tá suka ho asi zabila!" zakričala som a plakala viac.. ,,Cože?!" zvreskol Štěpa a rozbehol sa za ňou.. ,,Kubo? Pomôžeš mi prosím?" opýtala som sa Kubu.. Keď som sa otočila videla som ako ju Štěpán drží za vlasy a niečo na ňu vrieska.. Keď som si uvedomila, že za Lilianou je priekopa, začala som kričať aby to nerobil.. Keď bola už len pár centimetrov od priekopy tak jej Štěpa niečo povedal a zhodil ju tam.. Začala som kričať a rozbehla som sa za ním.. Bola som ako zmyslov zbavená..
,,Veď sa zabije!! Čo si to urobil?!!" vrieskala som na celé mesto.. ,,Tá kráva tě mohla zabít!! Vím čeho je ona schopná.." povedal a videla som mu v očiach slzy.. ,,Dobre.. Prepáč.. Objím ma prosím ťa..." so slzami som sa mu vrhla do náručia..
O 4 mesiace neskôr
Už som v piatom mesiaci a všetko zatiaľ prebieha dobre.. Lilianu zavreli za vyhrážanie sa a dosť dlho si posedí..
Ja a Štěpán sme sa udobrili a samozrejme som sa k nemu presťahovala, aby bol bližšie k svojmu dieťaťu.. ,,Miláčik?" ozvala som sa z kúpeľne... ,,Ano?" pribehol ku mne Štěpa a díval sa na mňa pozorne..
,,Dnes by sme mohli ísť na obed.. A vezmeme aj Kubu a Ráďu.. Čo ty na to?" dúfala som že bude súhlasiť a ani som sa nemýlila.. ,,Jo jasně.. Pro tebe cokoliv zlato.." oči sa mu rozžiarili ako dve hviezdičky na oblohe..
Keď sme išli na obed, stalo sa niečo, čo sme ani jeden z nás štyroch nečakali.. Pri strome sedelo malé dievčatko a plakalo.. Bolo mi ho ľúto, tak som sa od chalanov oddelila a išla som za ním.. ,,Ahoj.. Stalo sa ti niečo? Si v poriadku?" starostlivo som sa na ňu pozerala.. ,,Ne.. Teda jo.. Ja nevím.." v jej hlase som počula strach a potom sa rozplakala.. ,,Ako sa voláš zlatíčko a koľko máš rokov?" musela som sa jej to opýtať.. ,,Jmenuju se Eliška a je mi 6 let.." odpovedala a usmiala sa.. Vyrozprávala mi celý príbeh o tom, ako ju mama vyhodila z domu, ako sa stratila a bojí sa.. Musela som urobiť čo bolo najvhodnejšie.. ,,Štěpáne!" zakričala som aby ma počul.. ,,Co je zlato?" povedal a podišiel ku mne
,,Mama ju ževraj nechce a vyhodila ju z domu.. Láska nemôžem ju tu nechať.." tlačili sa mi slzy do očí
,,Vezmem ji sebou a něco vymyslíme jo? Půjdem na ten oběd aby se najedla a pak půjdeme na policii.." dopovedal a naznačil aby som ju vzala so sebou
,,Poď Eliška.. Pôjdeme na obed a potom niečo vymyslíme okej?" usmiala som sa ,,Dobře... Děkuju vám.." usmiala sa a dala mi tú jej maličkú ručičku.. Najedli sme sa a zamierili na políciu.. Všetko prebehlo hladko a zistili sme kto je to dievča a kde býva.. Samozrejme ju matka nechce naspäť tak musí ísť do deckého domova... ,,Štěpo?" opýtala som sa ho psými očami.. ,,Ano zlato?" už vedel o čo ide.. ,,Adoptujme si ju... Prosím.." prosíkala som ako malé dieťa.. ,,Ale.. Zlato proč? Proč ji chceš?" objal ma okolo pliec a začal premýšlať.. ,,No.. Tak jo zlato.. Vážně to chceš?" zvážnel a mne sa to páčilo.. ,,Áno láska.. Chcem.. A moc.." už som bola úplne presvedčená.. ,,Tak jo.. Jdeme to tedy vybavit.. Ale když se to nepovede, hlavně zachovej klid ano?" jemne na objal a ja som vedela že sa to podarí..
Prešla dobrá pol hodina a všetko to dobre dopadlo.. Eliška teda išla do našej rodiny a o pár mesiacov sa jej mal narodiť súrodenec..
Pohľad Štěpána:
Chctěl jsem ji vidět šťastnou.. Udělal jsem co se dalo.. A pak mi ještě poděkovala.. ,,Zlato? Půjdeme domů.. Je pozdě.." řekl jsem Sáře a vzal ji i Elišku za ruku.. Bylo skoro půl deváté večer, když jsem si pomyslel, kde bude to děvče spát.. Vyšel jsem tedy po schodech před můj pokoj a otevřel dveře.. To co jsem viděl mě dojalo.. Sára usnula a Eliška vedle ní.. Vzal jsem deku a zakryl je aby jim nebyla zima.. V noci mělo být 9°C... Co bylo hodně mrazu na mým autě..
Pohľad Sári:
Zobudila som sa na buchot a krik v obývačke.. Zišla som pomaly po schodoch a pozrela sa do obývačky..
Samozrejme kto iný by tam bol?
,,Preboha.. Viete koľko je hodín?!" zakričala som a zmeravela keď som videla stav obývačky.. ,,Už je oběd lásko.. A hrajeme si s Ellou, že jo Ráďo?" povedal Štěpán a zasmial sa..
,,Jo.. Spala si hodně dlouho.. Nechtěli jsme tě budit.." pridal sa Ráďa.. Konečne bol kľud a všetci traja zaliezli do Ráďovho štúdia.. Mala som chvíľku čas na seba tak som sa obliekla a šla sa prejsť.. Pomaly som zišla po schodoch lebo s tým veľkým bruchom ma to ťahalo dopredu.. Iba som zakričala že sa idem prejsť a zabuchla za sebou dvere.. Prechádzala som sa asi hodinu.. Zastavila som sa pred jedným domom a zahľadela sa do toho auta za bránou.. Prišlo mi veľmi povedomé.. Otvorila som si bránku a pozrela sa zboku na auto.. Hneď mi došlo komu patrí.. Krásne zlaté autíčko s nálepkami... Na kapote nálepka s číslom 97.. Otvorili sa vchodové dvere a ja som sa zľakla.. ,,Ahoj Sáro.. Nečekal jsem tě.. Co ty tady?" oslovil ma típek a ja som sa zahľadela do jeho krásnych modrých očí.. ,,Em.. Ahoj Honzo.. Ja.. Išla som okolo tak som si povedala že ťa pozdravím.. Ale vyšiel si skôr ako som stihla dojsť k dverám.." rozkecala som sa.. ,,Aha.. Tak jo.. A kde máš Štěpána?" zamračil sa na mňa a ja som vedela že žiarlí.. ,,Doma.. S Wedrym a s Ellou.." usmiala som sa.. ,,I s Ellou? To vám ji dali tak brzy?" zamyslel sa a pokrčil nosom.. ,,Áno.. Dali.. Tak ja už pôjdem.. Je vidieť že nemáš moc dobrú náladu.." zosmutnela som a pomaly sa otáčala že odídem.. ,,Počkej.. Nemám zlou náladu.. Jen..." vedela som čo naznačoval.. ,,Žiarlíš.. Priznaj si to.." už som sa začala báť jeho odpovede.. ,,Tak žárlím! No a co! Já tě miluju víc než on! On si tě ani nezaslouží! Jde mu jen o to dítě!.." zaskočená som nevedela odpovedať..
,,Honzo.. Už vieš prečo som pred pár rokmi odtiaľto odišla.. Kvôli tebe.. Kvôli tvojej láske ku mne.. Ja som ťa tiež milovala a milujem doteraz.. Ale.. Takto to nejde.. Nevyčítaj mi to.. Nie teraz.. Nie tu.." oči som mala plné sĺz..
(Na pokračovanie sa tešte..)
