Prešiel týždeň a Honza si na mňa robil viac a viac času.. Ella bola u Štěpána, pretože sa presťahoval.. On bol jej ,,otec" a chcela som, aby si s ním zachovala poriadny rodinný vzťah.. Mia bola s Housom na ihrisku.. S Honzíkom som bola doma sama.. Musela som mu povedať že nám to trochu hrdzavie.. ,,Em Honzo? Môžeme sa porozprávať?" opýtala som sa ho.. ,,Jasně, o co jde?" odpovedal s úsmevom.. ,,No.. Ide o nás.. Už nám to neklape a stále sa hádame.. Nemáme na seba ani čas.. Ja.. Nechcem mať vyčítky svedomia že sme sa rozišli v zlom.." začala som pomaly.. Jeho reakcia ma zaskočila..
,,Cože?! Jak to myslíš?! Chceš mi dát košem?! Sáro tohle nedělej.. Já bez tebe nepřežiju.." povedal smutne a v očiach sa mu leskli slzy... ,,Ty plačeš?!" opýtala som sa.. ,,Né směju se! Jasně že brečím! Vždyť já tě miluju.. Ty jsi pro mě všechno lásko.. Den kdy jsem tě potkal byl ten nejhezčí.. A teď chceš odejít?" hovoril a po tvári ku tiekli slzy.. ,,Ja ale nejdem preč.. Ja tu zostanem.. Ale nie s tebou v jednom dome.. Môžeš sa stretávať s Miou ale bývať s nami nebudeš.. Pochop ma.. Prosím zlatko.." už som plakala aj ja..
,,Tak jo.. Ale mysli na to že tě pořád miluju.." povedal a silno ma objal.. Prestala som plakať.. Ale niečo sa vo mne zlomilo a plač sa pustil znova.. Bola som hrozne smutná, keď som myslela na to že mám opustiť muža s ktorým som cez päť rokov, máme spolu dieťa.. Všetko ma to ničilo..
,,Dnes budeme mít plačící den nebo co?" ozval sa Honza.. ,,Asi hej.." usmiala som sa ale dlho mi to nezostalo.. Niekto prišiel.. ,,Nazdar lidi.. Vy jste brečeli? I ty Honzo? Co jse tady vůbec děje?" opýtal sa Kuba..
Všetko sme mu vysvetlili aj keď on o tom už vedel.. Aj jeho to dojalo.. Mia len sedela a pozerala sa na nás.. Nemala slov.. Pre dieťa to bol horšie, pretože chce byť s oboma rodičmi..
,,Mami.. Ja chci být i s tatínkem.. A se strýčkem Kubem.." povedala Mia... Áno, brala Kubu, Štěpána, Ráďu, Tomáša, Radyho, proste všetkých ako rodinu.. Bolo mi jej ľúto.. ,,Neboj sa.. Všetko bude tak ako má.. Ty len neplač a nebuď smutná.." povedala som..
,,Tak jo.. Mám vás oba ráda.." povedala Mia.. Prešli štyri hodiny a ja som mala pobalené všetky kufre.. Mia bola pripravená a veci nám už chalani nakladali do auta.. Bol čas odísť..
,,Počkej.. Nikdy na tebe nezapomenu Sáro.. Vždy tě budu milovat.. Když budeš potřebovat pomoc, budu tu pro tebe.. Věř mi.. Prosím.. O nic jiného tě neprosím.." Honza ma chytil za ruku a uprene sa na mňa pozeral.. ,,Dobre.. Aj ja na teba nikdy nezabudnem.. Aj ja ťa budem vždy milovať.. A ďakujem za všetko.." ako som to dopovedala rozplakala som sa a vrhla sa mu do náruče... Mia už sedela v aute a Kuba na mňa trúbil nech si pohnem.. Dala som Honzovi poslednú pusu na pery a odišla.. Sadla som si do auta a dala Kubovi znak že môžeme ísť.. Bola som nešťastná...
O dva mesiace neskôr:
Ella ide do druhej triedy a Mia za rok do škôlky.. Honza mi volal každý týždeň a Štěpán tak isto.. Žila som sama iba s Miou.. Ella žila so Štěpánom.. Tak to bolo najlepšie..
Keďže sme sa s Honzou museli rozviesť, bol aj súd komu pridelia Miu.. Čakali sme na rozhodnutie..
Miu dostal Honza do opatery.. Neverila som vlastným ušiam!
,,Tak máš čo si chcel.. Mia bude bývať s tebou.. Dúfam že si spokojný.." povedala som mu a objala Miu..
,,Promiň mi to.. Neměla by si na ní čas když tolik pracuješ.." povedal a mňa to zarazilo, pretože to bola pravda..
Honza iba natáčal a nič nerobil, takže sa jej mohol naplno venovať.. Bola som s toho nešťastná.. Moje zlatíčko nebude pri mne.. Ella u Štěpána a Mia u Honzi.. Prečo ma život takto trestá?
Prišla som domov a zvalila sa na posteľ v spálni.. Začala som plakať.. Takto to pokračovalo ešte asi dve hodiny.. Nevnímala som pípanie mobilu, zvonenie pri dverách.. Proste nič.. S uplakanými očami som išla do kúpeľne a držala v ruke mobil.. Začala som písať na FB:
,,Práve dnes, sa skončí môj život.. Moje dcéry odišli za otcami a ja som tu zostala sama.. Život pre mňa už nemá zmysel.. Vždy som milovala aj Štěpána aj Honzu.. Oni mali pre mňa pochopenie a vždy mi pomohli keď bolo treba.. Lúčim sa s vami.. Vaša Sára.." ako som to dopísala hneď som tam aj označila ľudí a uverejnila som to.. Počkala som pár minút.. Komentáre sa tam množili a prichádzali mi aj správy.. Vtedy som počula búchanie na dvere.. Dvere to nevydržali a vyleteli s rámu.. Počula som krik ale už som ho nevnímala.. Nôž mi prešiel cez žili a už som len videla horu krvi.. Omdlela som.. No viac sa nezobudila..
Pohľad Honzi:
Zemřela... Moje láska už byla navždy pryč.. I týden měl být pohřeb.. Byl jsem nešťastný.. Štěpán to bral špatně taky.. Holky to brali těžce.. Všichni brečeli.. Měsíc jsem měl deprese a Štěpán na tom nebyl jinak.. Bylo to zdrcujíci..
(Pokračovanie nabudúce.. Neviem či v tomto budem pokračovať.. Ešte uvidím..)
