spolubývajúci Larry Stylinson

Part 6

HARRY

Po stretnutí s Louisom som utekal za našimi hrdličkami. Zayn a Perrie. Neviem ako si Zayn ulovil túto krásku, ale závidel som mu. Samozrejme v dobrom. Perrie bola okúzľujúca, dobrosrdečná a čo je hlavné, skrotila zlého chlapca. Keď mi ju prišiel prvý krát predstaviť ako svoju priateľku, neveril som. Rozprával o nej s láskou a zakaždým keď sa na ňu pozrel, jeho oči znežneli. Rád by som aj ja niečo také pocítil. Tú oddanosť jeden druhému ale, ja nie som ten typ. Nedokážem svojej slečne doniesť kvety len tak, nedokážem sa vzdať svojej slobody a uprednostniť ju pred mojimi plánmi. Na to som až príliš sebecký.

„Mám novinu," vtrhol som k nám do bytu. Zayn a Perrie sediaci v obývačke ani nezdvihli pohľad. Predtým ma stále hubovali, že by som im také šoky robiť nemal. Raz sa stalo, že keď som takto vtrhol do bytu a bola tu len Perrie stretol som sa s bejzbalkou. Odvtedy som si dával bacha.

„Znieš vzrušene," ozval sa Zayn hľadiac na telku. Pretočil som oči. Je super, že sa zo zlého chlapca stál milujúci priateľ ale niekedy to preháňa. Pripomína mi manžela po šesťdesiatich rokoch. Mladý pár by sa mal zabávať a nie sedieť na zadku doma.

„To aj som," zvýskol som keď som skočil na gauč medzi nich. Zayn sa len zamračil ale nepovedal nič.

„Našiel som si bývanie," ozval som sa, keď zas nastalo ticho. Panebože, niekto umrel alebo kvôli čomu sa tak tvária?

„To je super? Kde? Ako to tam vyzerá?...., Vlastne budeš nám chýbať," Perrie sa nezaprie. Milujem ju a aj jej otvorenosť.

„Milé," usmial som sa na ňu a celým telom som sa otočil k nej. Ju to aspoň zaujímalo!

„Je to nedaleko. Budem bývať s jedným chlapcom. Volá sa Louis. Je milý a moja izba je super! A povedal, že si ju môžem zariadiť podľa seba," očkom som sa pozrel na Zayna. Keď som sa k nemu nasťahoval, skoro ho porazilo čo som urobil s izbou, ktorú mi dal.

„A kedy sa sťahuješ," spýtal sa Zayn. Zamračil som sa. Vyzeral, že nás nepočúval ale očividne to nebola pravda.

„Zajtra," sykol som, čo u oboch vyvolalo pohľad na mňa. Naštvali ma.

„Čo sa deje?" Perrie mi na stehno položila ruku.

„Nič. Konečne som si našiel bývanie a vy sa ani trochu netešíte. Mali by ste skákať meter dvadsať, že budete mať byt pre seba ale tvárite sa akoby ste zomierali," sykol som na ňu. Hneval som sa ale potom čo sa v jej očiach objavili slzy som sa zľakol.

„No tak Perrie, vieš, že som to tak nemyslel" objal som ju.

„Sme radi, že si si niečo našiel, ale budeš nám chýbať," šepla mi do ucha.

„Ale! No tak. Budete tu sami. Len vy dvaja. Už vidím kde všade to budete robiť," usmial som sa a šikovne som sa vyhol Zaynovým rukám.

„Harry," zakričal na mňa, zatiaľ čo ja som so smiechom odišiel do svojej izby tešiac sa na zajtra.