spolubývajúci Larry Stylinson

Part 15

Zobudí ma zvonenie telefónu. V prvom momente chcem ten prístroj hodin o zem a zaškrtiť toho kto mi volá. Preboha, je tri hodín ráno! Ale keď si všimnem meno volajúceho, rozhodnem sa to zdvihnúť. Predsa len, je to môj spolubývajúci.

"Haló."

"H.mmm, dobrý deň no noc. Som Zayn, najlepší kamarát Harryho, ktorý u vás býva. Harry je trochu pod parou a on mi stále vykrikuje, že chce nejakého Louisa. Vy ste boli jediný, ktorého ma v telefóne. Tak ja um no."

"Áno, som to ja. Čo potrebujete?"

"Ako som vravel Harry je trochu opitý a ja z neho neviem vymámiť kde bývate. Stále len opakuje niečo o vás. Prosím prídte, lebo ja neviem čo s ním."

"Prídem. Kde?"

Vykrikuje niečo o mne? Čo asi?

S podobnými myšlienkami som na seba hodil niečo zo zeme a utekal som do auta. Cesta k tomu baru, čo mi Zayn popisoval je niečo vyše polhodiny. Som zvedavý na Harryho výraz, keď sa tam zjavím.

Konečne som došiel k tomu baru. Videl som ich hneď. Teda Harryho. Stál na stole a pohupoval sa v rytme piesne doľava a doprava. Zayn, asi, stál pod stolom s pohľadom vraha, pokúšajúc sa ho dostať dole. Márna snaha.

"L-uoi!" plietol sa mu jazyk. Trochu neopatrne zoskočil zo stola a utekal ku mne. S veľkou obtiažou som ho chytil, keď už bol skoro pri mne, inak by spadol.

Jeho horúce paže sa obtočili okolo môjho pásu a hlavou schoval na krk. Bol roztomilý.

"Ahoj ja som Zayn," podal mi ruku. S ťažkostiami som mu ju podal aj ja, pričom ma Harry ešte viac stisol.

"Ty neis-i so Z-zaynoch ale so m-nuo," zamrmlal mi do ucha čo u mňa vyvolalo zimomriavky.

"My už asi pôjdeme," povedal som Zaynovi. Len kývol a poďakoval.

S veĹkými ťažkosťami som Harryho dostal na predné sedadlo a zapásal ho. Ja som rýchlo naskočil do auta a naštartoval.

Ty niesi so Zaynom ale so mnou.

Táto veta mi vŕtala hlavou. Harry žiarlil? Bože, môže byť niečo ešte roztomylejšie?

Cesta prebiehala v poriadku. Teda aspoň začiatok, keď Harry zaspal. Neskôr sa začal štvorcovať. Myslel som si, že asi pôjde zvracať a tak som zastavil na kraji vozovky. Dokonca som ho aj odpásal. Pochybujem, že on by s alkoholom v krvi dokázal.

"Si krásny," bol som tak zaujatý pásom, že som si ani nevšimol, že ma pozoruje jeho zelenými očami. Som rád, že bola tma. Inak by videl ako sa červenám.

"Si tak krásny," zopakoval znovu a nahol sa ku mne. Ja som sa ani nepohol. Nemohol som! Bol som opantaný jeho očami, ktoré sa stále približovali až sa zavreli. Vtedy ma aj pobozkal. Bolo to rovnaké. Srdce mi skoro vyskočilo z hrude. Síce smrdel po cigaretách ale jeho prirodzenú vôňu nemohli zakryť. Chvíľu ma len on bozkával. Nechával som sa. Cítil som ako sa chce odtihnúť. Ja neviem, jednal som inštinktívne. Svoje ruky som mu zaboril do jeho nádherných vlasov a prilepil som sa k nemu. V tej chvíli som potreboval jeho pery. Len s nimi som sa cítil plný a šťastný.