spolubývajúci Larry Stylinson

Part 8

Som rada, že to niekto číta a, že to nepíšem len pre seba. Ja viem rozbieha sa to pomaly ale, nemám rada autorky, ktoré v prvej kapitole píšu ako sa nemôžu a hneď v druhej si vyznávajú lásku. Ja sa snažím o realistickejší príbeh. Aj keď je to niekedy nudné :-(

Po tom trapase s Harrym som zostal v izbe celý deň. Bolo mi trápne. Čo si len o mne musí myslieť? No, asi nič dobré.

V izbe som plánoval zostať celý deň ale potreba ísť na záchod a niečo si dať pod zub ma nakoniec vylákalo von.

Ticho ako muška som sa vydal do kúpeľne. Oči aj uši som mal našpicované, aby som počul každý zvuk a videl každého. Ako tieň som sa plížil vedľa steny jemne skrčený. Pripadal som si ako zlodej vo svojom vlastnom byte.

"Hmm, si v poriadku?" jeho hlas ma neskutočne vyľakal. Srdce mi búšilo ako blázon a ruky sa mi potili. Pomaly som sa otočil smerom k nemu. Sledoval ma pobaveným pohľadom s rukami založenými a jednou nohou sa opieral o stenu. Boh vie ako dlho tam stál.

"Á-áno," nervózne som sa usmial a rýchlo sa vydal do kuchyne. Myslel som si, že to nechá na pokoji ale, on išiel za mnou.

"Čo si robil?" pýtal sa akoby ho to naozaj zaujímalo. Nadvihol som obočie. Rozhodol som sa jeho otázku ignorovať a sústredil som sa na prípravu jedla. V tvári som bol určite červený ako paprička. Tie trapasy na dnes už stačia, nie?

S úsmyslom tváriť sa, že tam nie je som sa natiahol po pohár v hornej poličke. No bol tu taký little problém. Nedosiahol som. Chcel som ustúpiť jeden krok a prísť si po stoličku, aby som si ho zobral, no narazil som do tvrdého tela. Srdce sa mi zastavilo.

Zatvoril som oči a v mysli som si ako mantru opakoval: Nech to nie je on. Prosím, nech to nie je on.

No keďže v tomto býte bývam len ja a on, nebolo to možné.

"Počkaj, pomôžem ti," v jeho hlase bolo počuť úsmev. Bál som sa otočiť a tak som len stál ako kôl v plote. Určite som vyzeral ako zhnitá paradajka!

Myslel som si, že ma obíde a až potom sa natiahne po pohár ale on miesto toho sa ešte viac oprel o môj chrbtá, jednu ruku položil na moje plece a druhou sa natiahol po ten sprostý riad.

Ak som si myslel, že vtedy som stál nehybne nebolo to nič oproti tomu ako som stál teraz. Neodvážil som sa ani nadýchnuť. Srdce mi bežalo na plné obrátky a ja som mal príšernú chuť oprieť sa ešte viac o jeho hruď. Predklonil som sa trochu viac k pultu, aby som zahnal tie hlúpe myšlienky.

V nešťastnej sekunde som však spôsobil ďalší trapas. Svojim zadkom som sa pri predklonený otrel o jeho rozkrok. To som si bohužial všimol až vtedy, keď sa mi pri uchu ozval ston. O-on zastonal? Kvôli mne?

S nervami na krajíčku som sa odhodlal k vážnemu činu. Šikovne ako mačka som sa chcel prešmiknúť popod neho, aby som mohol zahnať moje myšlienky a chute. No však čo sa stalo? Chrbtom som buchol do jeho ruky v ktorej držal pohár a ten spadol a rozbil sa na milión kúskov.

Pri uchu som počul jeho hlas. "Si nemehlo," nebolo to naštvané šepnatia, skôr zvádzajúce? Som v pekli!