Na Pospas Nočným Morám ✔

4. Časť

Vstala som a podišla k zrkadlu. Moje oči boli opuchnuté a pod nimi rozmazaná riasenka. Z kabelky som si vybrala kozmetickú taštičku a začala sa dávať dohromady.

Vyzerala som už normálne. Síce bolo na červených očiach vidno, že som vyronila jednu slzu, ale s tým som už urobiť nemohla nič.

Vyšla som zo záchodov a uvidela som niečo, čo som vidieť nechcela. Alebo nemala? Bol tam Patrik a Nina. Videla som ako Nina na neho kričí. Kým som sa na nich pozerala, niekto sa ku mne priblížil zo zadu. Silno ma chytil okolo pásu a priložil mi na tvár kapesník s neznámou látkou. Skôr ako som stihla vidať čo i len hlásku, spadla som do hlbokého spánku.

•  •  •

Budím sa zviazaná na stoličke. Na rukách som mala púta a celé telo obmotané hrubým lanom. Oči mi zakrývala šatka a na ústach som mala prilepenú lepiacu pásku. Sedela som v tichej miestnosti. To ticho ma pomaly zabíjalo. Snažila som sa dostať zo spárov lana, no nepodarilo sa mi to. Zarezávalo sa mi hlbšie a hlbšie do pokožky.

Ticho narušil zvuk kľúčov. Vnímala som každý zvuk. Pomalé zasúvanie a následne otáčanie kľúča. Kľúčka sa pohla a dvere sa so škrípajúcim zvukom otvárali. Ovanul ma čerstvý vzduch prichádzajúci z otvorených dvier.

Kvapôčky potu som cítila na chrbáte. Ten hrozný pocit, keď neviete, kto stojí za dverami a čo má v úmysle vám spraviť.

,,Sofia."

Moje meno odznelo ako výkrik do ticha. Zistila som, že osoba, ktorá vyslovila moje meno, je chlap. Neznel ako nejaký úchyl. Skôr ako vystrašený chlapec približne v mojom veku.

,,Ja som to nechcel urobiť, ale oni ti chceli ublížiť. Nemal som na výber. Prepáč mi to. Strašne ma to mrzí!"

Počula som zúfalstvo v jeho hlase. Povedala by som niečo, ale nemohla som. Stále som bola priviazaná a čakala som čo sa bude diať.

Podišiel ku mne a začal ma dostávať z lana. Odomkol púta. Sedela som na stoličke, stále so zaviazanými očami a lepiacou páskou na ústach.

Cítila som jeho teplé ruky na mojej tvári. Pomaly a nežne mi dával dole lepiacu pásku. Nepovedala som ani slovo. Potom prišiel rad na šatku. Hlavou mi prebleskla myšlienka, že možno ani nechcem vidieť človeka, ktorý mi toto spravil.

Uzol na šatke sa rozviazal a ja som cítila ako šatka povolila. Silno som stiskla oči a dúfala, že to je zase jedna z mojích nočných mor. Nie, toto bola realita. Šatka padla na zem a mne začali stekať slzy po lícach.

,,Prosím..." povedal roztraseným hlasom. ,,Pozri sa na mňa."

Na jednu stranu som chcela vedieť, kto je môj únosca. Ale na druhú stranu som nechcela vidieť to monštrum, ktoré bolo toho schopné.

Otvorila som oči. Chcela som kričať. Jednoducho som chcela niečo urobiť, ale len som tam sedela a pozerala sa na Marcusa.

,,Mar-" nenechal ma dokončiť.
,,Skôr, ako ma zahrnieš otázkami, chcem aby si sa vyspala. Keby som ti to všetko povedal teraz, mohla by si tu odpadnúť. Si vyčerpaná. Poď." Ukázal na dvere. Išla som sa postaviť, no bola som celá zlámaná z tej stoličky, takže to bol len taký chabý pokus o postavenie.
,,Počkaj, pomôžem ti."

Zobral ma do náručia. Normálne by som protestovala, no teraz som na to nemala silu. Vlastne, keď sa takto angažuje, nebudem protestovať. Položil ma na posteľ a zakryl perinou. Usmial sa na mňa a ešte viac ma zabalil do periny. Jeho sladký úsmev a starostlivosť o mňa ma rozpúšťali. Bolo vidno, že sa o mňa strará, lebo sa o mňa bojí alebo sa cíti previnilo... Síce som stále bola v cudziom byte a s človekom, o ktorom neviem nič, ale v ten moment mi to bolo jedno. Zaspala som hneď, ako odišiel.

•  •  •

Zobudila som sa o nejaké 3 hodiny. Podľa svetla vonku som usúdila, že môže byť nejakých sedem hodín večer. Na nočnom stolíku bol pohár s džúsom, tabletka proti bolesti hlavy a nejaké ovocie spolu s chlebíčkami. Bolo to až podozrivé.

Všetko som zjedla a rozmýšľala. Utečiem? Počkám na neho? Pohľadám ho? Pôjdem znova spať? Čo sa vlastne stalo? Prečo som tu? Ako som sa sem dostala? Kde mám moje veci? Kde je Nina? A kde je vlastne Marcus?

Akoby mi niekto čítal myšlienky. Dvere otvoril Marcus s ustaraným pohľadom. Sadol si ku mne.

,,Tak povieš mi čo sa stalo?" Nedočkavo som zahlásila.

,,No, ako začať. Začnem s Patrikom. S Patrikom sme sa spoznali včera, cez triednu, pretože poobede som išiel zaniesť prestupové papiere a Patrik tam bol, tak ma triedna za ním poslala. Strávili sme s Patrikom celé poobedie. Hovoril vlastne len o tebe. On ťa chcel. Snažil sa o tvoju priazeň, no ty si jeho signály ignorovala. Preto ťa strčil pod to auto, lebo ťa chcel zabiť za neopetovanú lásku." Zatvárila som sa nechápavo. Predsa to nedávalo zmysel!

,,Áno, chápem ako sa tváriš, nemá to zmysel. Nemalo to celé zmysel, čo mi vravel..

Dohodli sme sa, že si z teba spravíme srandu, že ťa akože nemám rád. Ja som si myslel, že sa len nahneváš a nič viac. Nevedel som že ťa to tak zoberie. Patrik to však tušil. Nie netušil to, on to vedel. Vedel, že ťa to zoberie a chcel to využiť vo svoj prospech. Chcel ťa zabiť, ale tvojou rukou. Chcel potom využiť aj jeho kamarátov, ktorí by sa ti vyhrážali. Jeden ťa mal údajne aj znásilniť. A potom by ťa vydierali imtímnymi fotkami. A keďže Patrik vie, že si v minulosti mala psychické problémy, vedel by, že by si to časom vzdala a zabila sa.

Keď si sa rozutekala na záchody, Nina išla za tebou, ale Patrik ju zdržal pri vchode na záchody. Neviem, o niečom sa rozprávali. Potom sa Patrik nejak prekecol o svojom pláne. Ja som ich zo začiatku nepočúval, no potom som usúdil, že to bude zaujímavý odposluch. Keď som mal plán jasný, odišiel som domov. Byt máme hneď vedľa Kultúrneho Domu, takže som bol naspäť za pár minút. Môj plán bol uniesť ťa. Doma som bol po chloroform, ktorý dobre uspáva. Nepýtaj sa ma, z kade ho mám... Keď si vyšla zo záchodov, môj plán sa mohol začať. Nalial som si na látkový kapesník chloroform a pomaly sa približoval k tebe. Priložil som ti ho čo najsilnejšie k ústam, aby si sa nemohla brániť. Do hlbokého spánku si spadla hneď, takže som ťa zobral do náručia a viedol von k autu. Keďže 18 mám, odviezol som ťa sem. Je to môj byt, o ktorom rodičia nevedia. Vlastne nikto okrem môjho najlepšieho kamoša. Nemohol som ťa odviesť ku nám, to by bolo príliš riskantné. Tak sme tu. Priviazal som ťa, pretože keby si sa zobudila v posteli, mohla by si mi niečo spraviť, alebo utiecť. Tak som si ťa poistil. Pre istotu. Neboj sa, Nina je už na ceste. Písal som tvojej mame, že u nej dnes spíš keďže sú od zajtra prázdniny. Môžeš kľudne prespať tu. Miesta mám kopu a pre veci by sme išli spolu na mojom aute. Takže ešte raz. Prepáč, že som ťa uniesol, ale oni ti chceli ublížiť! A nemohol som to nechať len tak na pospas tomu psychopatovi."

Dokončil svoje dlhé vysvetlovanie. Zostala som ako obarená. Toľko myšlienok a pocitov.

,,Viem, je to na teba veľa. Nechám ťa osamote," Prerušil ticho a chystal sa otvoriť dvere.
,,Nie!! Prosím... nechcem byť teraz sama. Potrebujem pri sebe niekoho, ináč ma tie myšlienky a pocity pohltia." Trochu sa mi roztriasol hlas.

Sadol si pri mňa a keď sa mi pozrel do očí, pod náporom emócii mi vyhŕkli slzy. Posunula som sa a potľapkala po vankúši na znak nech si ľahne. Môj náznak hneď pochopil a ľahol si vedľa mňa. Ja som sa k nemu schúlila a hlavu som mu položila na jeho hruď. Plakala som čím ďalej viac. Keď už počul, že sama sa neutíšim, začal ma hladkať po vlasoch. Niekedy mi prešiel po chrbáte, niekedy po lícach. V tejto polohe by som vedela byť aj celé dni.

Veľa ľudí pochopí, že plakanie 5 minút vkuse je vyčerpávajúce. Preto som po utíšení hneď zaspala.