Na Pospas Nočným Morám ✔

30. Časť

,,Ďalšou správou je správa o dvoch tínedžeroch, ktorí sa pohrešujú od tretieho júna. Dievča, Sofia Dawnsonová, okolo 170 cm vysoká, hnedé dlhé vlasy po lopatky, modré oči. Posledne oblečená v košeli bielej farby a modrých dlhých rifliach.

 Thomas Michael Stephany, 180 centimetrov vysoký, blonďavé vlasy, modré oči. Posledne oblečené čierne roztrhané rifle na kolenách, čierne tričko s krátkym rukávom. Ak by ste zahliadli niekoho z nich alebo vedeli akékoľvek informácie, prosím kontaktujte nás na toto číslo alebo na stanici akéhokoľvek štátneho zariadenia. Za každé informácie vám budeme vďační. Ďalej..."

 Okamžite som chmatol po ovládači a vypol televíziu. Nedokázal som to viac počúvať, už toho boli plné noviny, rozhlas, stánky, bilbordy, všade to bolo na internete, kolovali rôzne debaty, teórie a dokonca aj klamstvá o tom, že kto je zodpovedný za ich zmiznutie či naozaj zmizli, či nie sú mŕtvi alebo niečo takéto podobné. Kopu reči sa nieslo, nie len po internete, ale aj po škole. 

Musel som tam chodiť. Nemohol som si myslieť, že len tak prestanem chodiť do školy a keďže som už mal dosť vymeškaných hodín a nechcel som robiť komisionálne skúšky, musel som tam ísť či som chcel alebo nie.

 Prvé dni som v škole nebol, nedokázal som to, no potom mama či Mariah ma donútili ísť a aj keď som protestoval a hral sa na neviem akého nedostupného, musel som tam ísť. Nezvládol som sa pozerať na tie ľútostivé pohľady, ktoré všetky smerovali na mňa alebo na Ninu. Nerozprávali sme sa veľmi. Vlastne s nikým som sa nerozprával. Okrem pozdravu sme s Ninou chodili len mlčky po chodbách a mĺkvo sa na seba pozerali.

 Nechceli sme hovoriť. Ani jeden z nás, nepotrebovali sme to. Vedeli sme, že obidvaja potrebujeme čas alebo aspoň ticho. Nech si utriedime všetky emócie a myšlienky. Bolo toho naozaj veľa, jednoducho nie každý vedel udržať svoje emócie a pár takých ľudí nás v škole stretlo.

 Nejdem spomínať na to, ako niektorí začali pred nami plakať, ako im to je ľúto alebo zase druhý prípad, keď dotyční prišli a začali nás povzbudzovať, že to bude fajn a takéto sračky okolo, aj keď sme obidvaja s Ninou vedeli, že ich slová útechy nám nepomôžu, pomôže nám jedine to, keď nám policajti oznámia, že ich našli.

*

Nikdy nezabudnem na tú radosť a potom sklamanie, čo ma čakalo, keď som zistil, aký som hlúpy.

 Nastavil som tie kamery. Bol som tak neskutočne rád, že máme nejakú stopu, ale potom keď som si pozrel ten záznam... Nemal som slov.

 Ten záznam mi ako keby dal facku. Rýchlo som zapojil USB do počítača, strašne som sa náhlil, pretože to konečne mohla byť nejaká stopa... Otvoril som priečinok, kde boli uložené videá a spustím prvé. 

Spustil som to z obývačky. Pozerám, vidím ako Thomas vchádza do bytu, ako sa skladá, potom ako sa obzerá a nakoniec, ako nervózne ťuká do telefónu a volá. Nič nehovoril, bolo počuť len jeho zrýchlený dych, ktorý sa ozýval bytom. A v tom momente Nina zaklopala na dvere aj spolu so Sofiou.

 Videl som ten strach v Sofiinich očiach a v tom momente, ako zavrel dvere, pozrel priamo do kamery a jedným švihom ich vyradil všetky naraz. Nahrávanie sa skončilo. Video ďalej nepokračovalo, skončilo to. Nevieme, ako to skončilo a vyčítam si to. Áno, Nina mi povedala, že za to nemôžem, že asi si kamery všimol ale... 

Dostal som také výčitky, že v ten deň ma zo zamknutej izby nedokázal dostať ani Mike, ani nikto iný. 

Až na druhý deň, po asi 18 hodinách som sa zjavil v byte, v ktorom bola Mariah, Mike, Nina, dokonca aj mama... Netušil som, čo tam robia, ale v moment, kedy som otvoril dvere mojej izby, sa všetci do jedného na mňa pozreli a so starosťou v očiach sa rozbehli ku mne.