Na Pospas Nočným Morám ✔

9. Časť

Sofia:

Po tom, ako som počula slová záchranara bola len tma. Dlhá tma. Síce som stále videla len tmu, ale počula som. Počula som ten hlas, ktorý vravel moje meno. Bol to Marcus. Osoba, ktorá sa mi neznámym dôvodom vtrela do života. Netušila som ako, ani prečo, no niečo vo mne nechcelo, aby ma opustil. Divné puto ma k nemu viazalo bezdôvodne...

Stále som videla tmu. Ale počula som zvuk nemocničných strojov. Začali rýchlo pípať na znak strácania pravidelného tepu. Domyslela som si, že pípanie strojov znamená môj koniec. Koniec môjho krátkeho, no krásneho života. Že už neuvidíte tú usmievavú dievčinu s hnedými vlasmi, modrými očami, plnými perami a vždy s úsmevom na nich. Už neoslovíte osobu menom Sofia Dawnsonová nádejou, že vám odpovie. Bude len prázdne ticho. Ticho v ktorom nezapočujete jej smiech, alebo tlkot srdca. Čisté ticho plné žiaľu a samoty.

Moje pľúca sa čoraz ťažšie napĺňali kyslíkom. Cítila som silný tlak, ktorý mi zabraňoval sa nadýchnuť. Srdce sa pomaly zastavovalo. Tepová frekvencia klesala. A ja? Ja som bola pripravená opustiť tento svet. Opustiť moju mamu, Marcusa, Ninu a kopu ďaľších ľudí na ktorých mi záležalo. Bola som pripravená ísť za mojim ockom, ktorý ma opustil v mojich 4 rokoch. Odišiel s jeho kamarátkou rakovinou. A teraz ho už konečne uvidím.

Dýchalo sa mi stále ťažšie. Ťažšie. Ťažšie... až som cítila, že sa nemôžem nadýchnuť. V mojom tele prestala prúdiť krv a srdce prestalo búchať. Pichalo ma v hrudníku. Tak strašne silno. No nevedela som či bolí viac to alebo to, že musím opustiť ľudí, ktorých mám rada.

Stalo sa niečo, čo som nečakala Započula som Marcusa. ,,Sofia, nemôžeš ma opustiť!" Plakal. Tak strašne plakal. Ten hrozný pocit, že nemôžem nič spraviť. Prosím Sofia, bojuj. Povedala som samej sebe.

,,Sofia!" V ušiach sa mi rozplýval zvuk môjho mena, ktoré povedal Marcus. Telo sa mi zachvelo a pľúca sa mi opäť naplnili kyslíkom. Stal sa zázrak. Znova som dýchala a moje srdce znova búchalo. Bola som šťastná. Zrazu som sa ocitla v prázdnej miestnosti. Nič tam nebolo. Len ja. Obzerala som sa okolo seba, keď v tom sa mi podlomili kolená. Spadla som na zem a naďalej nevedela, čo sa deje. Jedine tma.

Marcus:

Sedel som na chodbe už 20 minút a  hľadeľ do prázdna. Po tvári mi stekala jedna slza. Schop sa Marcus! Ozvalo sa moje vnutro. Hah, to sa ti povie... Bude v pohode. Len ty musíš myslieť hneď na to najhoršie. Môj vnútorny hlas mi stále liezol na nervy viac a viac. Nemôže byť na chvíľu ticho?

Z hádania so sebou samým ma vytrhol zvuk otvárania dverí. Stála tam tá sestrička, ktorá ma pustila dovnútra a následovne vyhnala.

,,Mladý muž, postavte sa. Nie je dôvod stresovať. Vaša priateľka žije. Je v úplnom poriadku. Naskytli sa len malé komplikácie."
Zo srdca mi spadol kameň. Čo? Že kameň? Skôr celý Mount Everest.
,,Vďaka bohu, vďaka Vám a doktorom. Som vám strašne vďačný." Doširoka som sa usmial.
,,Môžem ísť za ňou?" Spýtal som sa.
,,Nie, ste unavení obidvaja a potrebujete energiu. Je 7 hodín večer a návštevné hodiny sa už skončili. Choďte sa domov vyspať a najesť. Potrebuje spánok a vy taktiež. Ak nebudete vyspatý, tak Vás k nej nepustím." Usmiala sa. Asi mala pravdu. Pod očami sa mi rysovali veľké čierne kruhy a ledva som stál na nohách.
,,A poviete mi aspoň čo s ňou je?" Povedal som zúfalo.
,,Jej pľúca boli slabšie ako sme predpokladali. Boli až natoľko slabé, že sme ju museli oživovať a napojiť ju na umelé dýchanie. Odpojíme ju asi o 2 dni, keď už si budeme istí, že jej pľúca budú natoľko silné, že bude vládať sama dýchať. Dovtedy bude napojená na prístoje. Je mi ľúto, že sa jej to stalo." Zahladela sa do zeme.
,,A približne kedy ju prepustíte?"
Spýtal som sa.
,,Podľa toho, že kedy sa prebudí. Jej mozog bol dlho bez kyslíka, takže sa môže stať, že..." prerušil som ju.
,,Nie! Ona sa preberie. Ja jej verím." Stiekla mi slza po tvári.
,,No choďte sa už domov vyspať. Môžete prísť zajtra. Dobre?" Usmiala sa.
,,Dobre." Odišiel som a išiel domov.

Áno, veľa ľudí si myslí, že chlapi neplačú. Ale plačú. Hlavne keď im v nemocnici zomiera osoba, na ktorej im záleží. Netuším ako, ale záležalo mi na nej viac ako by malo.

Je to hrozný pocit. Chcete tej osobe pomôcť, no v tej chvíli ste úplne stratení a neschopní. Neviete čo robiť, ani ako tej osobe pomôcť. Jedniné čo vám ostáva, je veriť a tupo sa prihliadať na to, ako vašej milovanej osobe nemôžete pomôcť.

Som doma a vytáčam Michaelove meno.
,,Áno?" Ozve sa z telefónu.
,,Ahoj Mike, to som ja Marcus. Neprišiel by si za mnou? Vieš potrebujem sa vykecať a tak... nie som na tom dobre. "
,,Jasné kde a kedy?" Odľahne mi, že nebudem v byte sám.
,,Príď čo najrýchlejšie a do môjho  bytu." Poviem.
,,Dobre Marcus, som tam za 15 minút," Povie a zruší hovor.

Sedíme na gauči a popíjame Jacka Danielsa.
,,Chill, Marcus. Bude v pohode," Povie. No jasné, veď som ti to vravel. Nestresuj a schop sa. Zase ten môj vnútorný hlas. Radšej sa idem venovať Mikeovi.
,,Ja som tak strašne zúfalý." Rukou sa chytím čela tak, že mi zakrýva aj oči z ktorých sa mi drali slzy.
,,To dáš bráško. Poď." Zoberie moju ruku a dá ju cez jeho ramená. Nesie ma do izby položí na posteľ. Prikryje ma perinou a povie:
,,Láskavo sa vyspi. To ti len pomôže." Usmeje sa na mňa a dá mi päsťou do ramena. Potom odíde z izby. V tom momente čo zavrel dvere som zavrel oči a zaspal.

Čaute láskoši <3. Dúfam, že nová kapitolka sa páči. Tak kto chce vedieť, ako to dopadne? Nezabudnite vote, za ktorý som vždy rada. Túto story videlo už okolo 160 ľudí! Ďakujem ♡♤.