Na Pospas Nočným Morám ✔

3. Časť

Toto ráno som sa zobudila na to, ako mi do izby vnikali slnečné lúče. Trošku som sa pomrvia, však budík mi ešte nezvonil. Potom som sa zarazila.
,,Čože?!?" Skríkla som, keď som si uvedomila, že slnko do mojej izby po prvý krát zasvieti až okolo ôsmej hodiny. Pozrela som sa na hodiny.
,,8:07?! Ja som zaspala!!" Začala som pobehovať po byte, čo najskôr sa vychystať, no potom som v strede izby zastala.
,,Počkať. Je utorok, čiže ideme na výchovný koncert na 9.30! Ja som trdlo!" Naštvane som sa posadila na postel. Potichu som si vyčítala urýchlené zábery po tom, ako som vypla budík nastavený o osem tridsať. 

Keďže som bola už hore, išla som sa pomaly chystať. Obliekla som si čiernu úzku sukňu, tričko s nápisom "Black mind, Black life" a baleríny. 

Mala som naozaj veľa času. O tom svedčí makeup, aj moje linky na očiach. Nevravím, že sa neviem výraznejšie líčiť. Len som na to veľmi lenivá si privstať.

Čakala som pri dverách, kedy bude aspoň 9:15, nech môžem isť z domu.

*cink*     
Prišlo mi Facebookové upozornenie. ,,Použivateľ Marcus Rotwell Vám posiela žiadosť o priateľstvo." 
,,Hmmmm, Marcusa nepoznám žiadneho." Klikla som na jeho Facebookový účet. Bol to blonďavý, zelenooký chlapec približne v mojom veku. Listovala som jeho fotky a nevedela sa prestať usmievať. Neviem, prečo, ale prišiel mi strašne sympatický. 

Už 2 minúty som hľadela na fotky dotyčného. Neprišiel mi povedomý, ani nič, ale jednoducho som nevedela od neho odtrhnúť oči.

Z obdivovania Marcusa ma vytrhol zvonček. Čudovala som sa, kto môže akurát teraz zvoniť pred dverami môjho bytu. Otvorím dvere a za nimi stála jemne nahnevaná Nina.

,,Čakám už päť minút. Tak môžeme ísť?!" Povedala nedočkavo.
,,Nina? Ty čo tu robíš? Veď si včera nebola v škole, myslela som, že si chorá." Nechápavo som sa na ňu pozrela.
,,To by nebola Sofia Dawnsonová, keby raz počúvala, že?" Zasmiala sa, no ja som stále nechápala.
,,V nedeľu som ti vravela, že idem na 17 ročnú prehliadku!"
,,Som asi prepočula," zachechtala som sa pomedzi slová a Nina sa len uškrnula so slovami:
,,Áno, prepočula ako všetky veci?" Začali sme sa smiať.

,,No poďme." Zahlásila som, keď som si brala bundu. Síce svieti slnko, ale stále je začiatok jari. Obula som sa, zobrala kabelku a vyrazili sme. 

Od bytovky sa na mňa Nina usmievala a natŕčala uši. Samozrejme, ako pravá klebetníčka, musí vedieť všetky novinky z môjho zatiaľ nezaujímavého života.

,,Ja neverím!!" Zaradovala sa.
,,Nechápem." Otočila som sa na ňu.Čakala som na to, čo sa v jej prostej hlavičke zdrclo a teraz sa mi to chystá povedať.
,,Naša Sofinka za nám zaľúbila do Marcusa! Ja som ťa nevidela zaľúbenú od škôlky! Ja neverím!!!" Radovala sa ako malé dieťa.
To ako som sa červenala, museli vidieť až na druhom konci mesta.
,,Ale prosím ťa, nenamýšľaj si toľko!" Snažila som sa ju presvedčiť.
,,Jasné, lebo sa teraz nečervenáš ako paradajka!" Márne na ňu niečo skúšať. Je to predsa moja najlepšia kamarátka, takže spozná, keď klamem.
,,Možno trošku sa mi páči." Začervenala som sa ešte viac.
,,Trošku? Aaach, Sofia mňa neoklameš!!" Uškrnula sa na mňa.
,,Dobre, Dobre!! Páči sa mi, som do neho zamilovaná až po uši. Stačí?"
Pozrela som sa na ňu prísnym pohľadom, no dlho som to neudržala a začali sme sa smiať.

Prišli sme pred Kultúrny dom presne na čas. Už som videla našu triednu učiteľku pokrikovať:
,,2.F prosím ku mne! 2.F prosím ku mne!" Išli sme teda k nej. Po všetkých poučovaní ako-
,,Nejedzte tam, nebuďte na telefónoch, keď vás to nebude baviť, buďte aspoň ticho."

Vošli sme do Kultúrneho Domu a išli si sadnúť do hladiska. Sedela som tak, že po mojej ľavici bola Nina a po mojej pravici bola triedna učiteľka. 

Opony, svetlá a nuda sa mohla začať.

Asi 15 minút po začiatku koncertu, sa ku mne naklonila triedna učiteľka. ,,Sofi, máme nového spolužiaka. Bude ti vadiť, keď ho posadím vedľa teba? Ja viem, že som ti od stredy dovolila sedieť s Ninou, ale nechcem ho posadiť s chalanom, to by vyrušovali. "
Zostala som prekvapená. Nový spolužiak? Zase nejaký škaredý, hnusný, okuliarnatý šprt, ktorý ma bude furt opravovať.
,,Kto to je?" Napäto som čakala na odpoveď.
,,Sedí priamo za tebou."
Pomaly som otáčala hlavu o 180 stupňov.

Sedel tam on. Marcus. Ten Marcus, ktorý ma požiadal o priateľstvo. Do ktorého som ževraj zamilovaná. Teraz som ho videla v celej jeho kráse: ten úsmev, tie nadýchane blonďaté vlasy a tie oči. Tie zelené oči, v ktorých som sa strácala. Bol naozaj atraktívny. Nečakala som, že bude naozaj vyzerať ako na fotkách.

Pocítila som nervozitu a zahambenosť v končekoch prstov. 

Otočila som sa pohľadom na javisko, ale počúvala hlas Patrika, ktorý vedľa Marcusa sedel. Potom sa ozval Marcus.
,,Kto je tá baba predomnou? Viem, že som ju požiadal o priateľstvo na Facebooku, ale inak o nej neviem nič," Spýtal sa Marcus. Čakala som na odpoveď Patrika.
,,Jáááj, to je Sofia. Veď sa na ňu pozri. Je čisto už len na pohľad narušená. Vidíš ako sa oblieka? Predstav si koľko chlapov s ňou už niečo mali. A ani nechcem vedieť, ako vyzerá pod tou vrstvou makeupu!" Začal klamať. ,,To prečo ju takto súdiš? Veď možno nie je taká," Povedal nádejne Marcus. ,,Nie, ja si to nemyslím. Ja to viem. Ona je také "ľahké" dievča." Povedal celkom presvedčivo. ,,Aha," vzdychol si. 

Srdce mi bilo ako splašené. Nedokázala som tam dlhšie sedieť. Zobrala som sa spolu s mojimi vecami a utekala na záchody. Robila som sa, že slová ,,Sofia kam ideš? Počkaj! Vráť sa!"  nepočujem.

Zavrela som sa do kabínky a zosunula som sa po stene. Začala som nadávať, najprv som mala zlosť, no keď Patrik takto o mne povedal celej škole, nahrnuli sa mi slzy do očí.